BulharskoDáme Vám ochutnat penerský buharský dezert je sladší, než taštička od meka ty sráči...
Tak to už býva, že v živote dostane najviac ten, čo najmenej čaká. Ako každý rok na konci prázdnin, sme chceli niekde vypadnúť, užiť si leto, kým sa ešte dá. V hre boli tradične Alpy, dokonca sme mali vytipovanú lokalitu - ale vieš, do Álp chodí každý ak tomu tá civilizovanosť. Nič pre nás. Tak sme to na poslednú chvíľu zmenili a zamierili opäť na Balkán. Druhýkrát v sezóne. Našťastie ani teraz nesklamal ...
Jasné, Bulharsko nevyvoláva slintanie a ani nie je predmetom bajkerského "must to ride before I die" ale ver mi, že tak dobre sme si už dlho nejazdili. Za 14 dní sme v piatich pohoriach stihli niekoľko denný bikepacking, dva bikeparky, tajné enduro traily aj takmer trojtisícovú Musalu /najvyššiu horu celého Balkánu/. A teraz to hlavné - za zlomok ceny oproti Alpám!
Začiatok augusta patrí turistom, je jedno, že sme vyrazili v sobotu v noci, hranice sú zapchaté nemeckými plážovými vylihovačmi. Nadávanie, ani stovka trúbiacich áut s pohodou colníkov nepohla. Proste Balkán, tam aj čas plynie trochu inak. Pomalšie. Nikto sa neponáhľa a na všetko je dosť času. Tak zvoľňujeme aj my a LTT stíhame poslednú lanovku v NP Vitoša.
Tieto hory na predmestí miliónovej Sofie sú unikát. Z dláždeného bulváru retro lanovkou do dvoch tisícov. Za štyri leva /2 €/ a so zážitkom, na ktorý budeme ešte dlho spomínať. Najskôr pár minút stojíme pred nástupišťom a pozeráme, či to myslia vážne. Lanovka pri nástupoch / výstupoch nespomaľuje, ale pokračuje plnou rýchlosťou! Keď vidím 70 ročné babky, ako ich zo sedačky doslova vystrelí, uvažujem, ako asi naskočíte s bajkami a plnými batohy. Nakoniec to nebol nástup, čo nám narobilo vrásky. Od smiechu. Vystúpiť z toho pekelného stroja znamenalo skočiť do prázdna a 15 metrov bežať s bicyklom v náručí. Daši pomohol lanovkár, mne nemal kto. Aspoň bola sranda ;)
K prvému cieľu, 2290 metrov vysokému Čiernemu vrchu /Cherni vrah/, nám od lanovky zostalo asi 400 výškových metrov, ale po celonočnej jazde autom a s batohmi ťažkými ako čert, postupujeme pomaly. Nepomáha ani počiatočný elán, ktorý sprevádza každú cestu do neznáma.
Po dvoch hodinách rozkladáme stan v závetrí meteostanice, fungujúcej na štvrtom najvyššom kopci Bulharska už od roku 1935 a vyhrievame sa v posledných lúčoch zapadajúceho slnka.
Východ slnka ma asi nikdy neprestane udivovať, ale prvý "bulharský" sme bez hanby prespali. Raňajky v tráve, výhľady namiesto bedne, zbaliť sa a vyraziť. Tajný chodník do Sofie, by podľa overených zdrojov, mala byť top enduro záležitosť...
Hneď od úvodných metrov začína zostra, na chyby nie je čas. Stuhnuté údy rozpumpuje parádna rockgarden sekcia, s očami na lajne krajinu okolo, podobnú náhornej plošine, ani nestačíme sledovať.
Prášime cez horské lúky, prášime ihličnatým lesom a zrazu - betónové schody. V lese. Prítomnosť ľudí v bulharských horách nie je veľká, ale hustotu turistických chát im môže závidieť kdekto. Ak ma pamäť neklame, v celej krajine je ich okolo 400! Momentálne sme dorazili k jednej z nich - chate Kymata. Prvá tretina za nami.
Je po víkende, jedlo nehrozí, pivo sa minulo, tak musí stačiť čaj. Dreveným mostíkom smerujeme k najväčšej atrakcii tohto pohoria - kamennej rieke Zlatnite Mostove. Obrovské balvany sú ľadovcovou morénou, ktorú po sebe zanechal dávny ľadovec. Keď sa po nich prejdeš a započúvaš sa, z hlbín ešte stále počuť vodu. Kamene a korene nás sprevádzajú aj naďalej, nie, že by sme sa sťažovali, skôr naopak.
Ďalšou zastávkou bola zdevastovaná stanica lanovky s pohľadmi na celú Sofiu. Cvakneme pár fotiek s industriálnym nádychom a rýchlo späť do lesa.
Hneď za rohom začína jeden z dvanástich trailov, vybudovaných okolo hlavného mesta. Kopitoto trail fakt práši, ale na dĺžke okolo troch kilákov ponúka nefalšovanú enduro zábavu plnú klopeniek, menších skokov a vĺn. Úplne na parádu.
A keď sme si mysleli, že deň už ani nemôže byť lepší, skončili sme s autom na brehu jazera. Plné brucho, pukotajúci oheň, pomalý západ slnka. Tak už vieš o čom to bude ďalej? Hlavne o zábave a radosti...
Ďalšie dva dni sme v našom cestovateľskom diári vyčlenili pre pohorie Rila. Kupujeme dvojdňový bikepass do Borovets mountain bike parku za 45 leva /20 €/, s tým, že najprv si urobíme krátku koštovku v bikeparku a potom si zajazdíme okolo Musaly. Slogany ako "TRAILS BUILT FOR MTB LEGENDS" alebo "RIDE THE HIGHEST MOUNTAIN ON THE BALKANS" vyvolávajú nemalé nádeje...
Krátka cesta, dlhé raňajky v prázdnej ulici a hurá na traily. Ich stavitelia sú, okrem iného, zrejme filmoví maniaci, veď ako inak si vysvetliť názvy - Need for speed, Rocky, Forrest Gump alebo Harry Potter. Značenie je trochu chaotické, teda celkom dosť - už pri vrchnej stanici lanovky nevieme ako ďalej. Našťastie ale máme stiahnuté GPX, bez nich by sme boli - ako sa ľudovo povie - v riti.
"Ako to dáme?", pýtam sa Daši. "Podľa obľuby filmov, to je jasné. Prvý ideme Rockyho? Harry Pottera", som opravený v zápätí. Ok, Harry Potter. Popri boji s Voldemortom mu asi nezostalo veľa času, tak vykúzlil len jednoduchú trať bez náročnejších technických pasáži.
Ďalší pán na holenie bol flowtrail Forrest Gump. "Máma říkala, že člověk trail má mít jen tolik, co potřebuje. A zbytek je jen na vychloubání." Škoda, že sa toho nedržal aj trail. Pekne sa krútil cez hlboké zelené lesy a skončil asi najhoršie, ako sa dalo - dlhým úsekom s návratom po širokej zvážnici. Na druhý pokus sme našťastie objavili pokračovanie neoficiálnym chodníkom, takže nuda bola zažehnaná.
Rocky bol kvôli prestavbe uzavretý a dojem zachránil až Need for speed, pre nás top v celom bikeparku. Niečo cez 4 km dlhá trať to rozbalila sériou klopenek a keď si to po vybrzdených koreňoch dávame už po piatykrát, začínajú sa ozývať predlaktia. Ale najlepší je záver. Po systéme skokov a wallridov sa obaja zubíme ako dementi...
Nakoniec už len treba dodať, že Borovets Mountain Bike park nie je bikeparkom, aký poznáme z našich končím, alebo z Álp. Vo väčšine prípadov sa jedná o prírodné traily doplnené umelými prekážkami. Aj keď nás čašník v jednom z bufetov, nad pivom a polievkou presviedčal, že sa jedná o najlepší bikepark v Bulharsku, čoskoro sme zistili, že to nebola celkom pravda. Ale o tom až nabudúce...
