Hrebeňom Javorníkov - gastro zážitky a pár trailov

Javorníky | Slovakia
Naše hodnotenie

Niekedy sa stáva, že pri plánovaní sa naše oči upierajú do diaľav a veci, ktoré sú nám najbližšie, opomíname. A tak sa stalo, že javornícky hrebeň, ktorý vidím na obzore priamo z balkóna, prišiel na rad až teraz. Pravda, menšie predkrmy ako „all - mountain heavy metal“ Marikovského traildorada /klikni a čítaj článok/, sme ochutnali už dávno, ale súvislejší prechod hrebeňa v tichosti čakal na svoju šancu.

Javorníky sa tiahnu v dĺžke 80 km priamo po česko - slovenskej hranici, od Čadce až po Lyský priesmyk. Tento dlhý, priamy hrebeň bez výrazných vrcholov a sediel, s panoramatickými výhľadmi, je ako stvorený pre cyklistov. Veď sa ich tu počas víkendu aj premelie, preto ak môžete, vyrazte v týždni - podobne ako my...

Sladký začiatok

Možností, ako sa dostať hore, je neúrekom, záleží len na chuti a dostupnosti. Ak si chcete užiť nezameniteľnú atmosféru osamotených osád kopaničiarskeho kraja a nevadí vám, že sa jedná o čisté xc-čko, určite vyrazte až od Čadce. Od 17. storočia totiž v Javorníkoch vzniklo asi 900 samôt, mnohé sa už rozpadli, ale niektoré sa ešte aj dnes využívajú na rekreačné účely. Nás XC necháva chladnými, takže za štart volíme malú obec Štiavnik neďaleko Bytče. Auto parkujeme pri zmrzline, za ktorou sem chodia ľudia zo širokého okolia - ešte ani nemáme zložené bajky a už stojím v rade a pýtam si dva kopčeky. Tá porcia je fakt mega, naložia ti tak, že s ňou môžeš robiť benchpress :)

Zdravo posilnení, so spacákmi a stanom v batohu, sa púšťame do pasovačky s dolinou. V podhorí Javorníkov však život plynie akosi pomalšie a kľudnejšie a táto atmosféra nenápadne prechádza aj na nás. Oproti si švitorí veselý horský potok s voňavými lopúchmi popri brehoch a pohľady tým smerom, kam máme namierené, vyvolávajú euforický stav. Na konečnej autobusu dopĺňame z výdatného prameňa vodu a na malej placke ďalej krútime vynovenou asfaltkou. Postupne sa otvárajú prvé výhľady na smrekovú hradbu javorníckych lesov a nevynechávame ani bonus v podobe úplne novej rozhľadne.

Len tak si ľahnúť do trávy 

Po asi hodine šliapania stojíme na križovatke turistických trás, v mape označenom ako Butorky. Blízke kasárne, dnes známa rekreačná oblasť, boli vybudované už v roku 1833, aby tu vojaci strážili moravsko - uhorské hranice pred epidémiou cholery. Odteraz až do konca nám bude robiť spoločnosť červeno - biely pruh.

Pôvodne úzky, žiaľ dnes ťažbou rozšírený chodník, nás vyviedol na plochý vrchol najvyššieho bodu celého pohoria, Veľký Javorník /1071 m/. Jarné slnko príjemne hrialo, tak sme sa natiahli do trávy. Veľa ľudí má pocit, ako keby sa život tak zvláštne zrýchlil. Ponáhľame sa, aby sme všetko stihli urobiť, zvládli kopec povinností, práce. A zrazu zisťujeme, že nestíhame žiť. A pritom stačí tak málo – občas si len tak ľahnúť do trávy...

V najkrajšej časti Javorníkov

Oddýchnutí nastupujeme do asi najpríťažlivejšej časti celej hrebeňovky. Horské lúky s nádherným výhľadom sú okorenené zjazdom v úzkom traverze, škoda, že trailová vložka je krátka a nadlho posledná. Pomedzi čučoriedky sa vlníme k Stratencu /1055 m/, kde okrem vojnového pamätníka, v podobe troch betónových krížov, nájdeme aj 10 metrov vysokú rozhľadňu a prístrešok. Chvíľu sa dívame do údolia a vychutnávame si množstvo hôr na obzore. Najviac sa vyníma Lysá hora /1323 m/, kráľovná Moravsko-sliezskych Beskýd, rovnako častý cieľ bajkerov.

K ďalšej méte, Malému Javorníku /1019 m/, sa dostávame krátkym, ale výživným stúpaním, cestu lemujú lesy hýriace farbami, výhľady odtiaľto sú veľmi obmedzené, ba takmer žiadne, ale nám je to úplne fuk. Sme šťastní, že sme tu. Modrá obloha a pokoj svätý. Pri predstave preplnených chodníkov počas víkendu ma striasa. Púšťame brzdy, spod kolies ustreľujú voľné kamene, napadané šišky a v prudkom zjazde si nechávame do žíl napumpovať trocha adrenalínu.

Pivo a borůvkové knedlíky

Hraničným hrebeňom sa striedavo raz po slovenskej, raz českej hrude, približujeme ku Kohútke. Aj keď sme už ráno mali zmrzku, ďalšiu kalorickú bombu - parené buchty s čučoriedkami a tvarohom, ktoré Kohútku tak preslávili, si odoprieť jednoducho nedokážeme. Daša si dala len valašskú zelňačku, lebo ona vraj buchty nechce a potom zjedla dve moje. Fakt sú výborné, náplň pochádza z čučoriedok nazbieraných výhradne na hrebeni Javorníkov a ja chcem veriť, že to aj pri dnešnom dopyte stále platí. Celé to spláchneme pivom, preto radšej kontrolujem či máme dosť toaletného, lebo hľadať „lopuch s beruškou“ sa mi dvakrát nechce.

Ledva fučíme, plné bruchá nám v stúpaniach nič nedarujú, trochu vypustiť paru pomôže až prudký zjazd do Papájskeho sedla. Turisti na nás hučia – davaj, davaj, keby vedeli, koľko sme toho zjedli, pratali by sa z cesty, lebo po jedle máme reflexy rozospatej koaly. Ale snažíme sa. Pridávajú sa aj technické pasáže a v odrastenej bučine kľučkujeme slalom medzi hraničnými kameňmi - Petra s Veronikou by z nás určite mali radosť ;)

Hľadaj krásu v drobnostiach

Zdroje neklamali, obávané stúpanie na Makytu je fakt drina! Spočiatku ešte ako tak, ale pred strmou kolmou stenou sa musíme skloniť. Dosť to šmýka, keby zapršalo, asi by sme liezli po štyroch. Cestička sa po 1/2 hodine vracia do cyklisticky prijateľného stavu a pekným singláčom prichádzame až pod vrchol Makyty /923 m/. Makyta, čo k nej dodať? Je tu drevený prístrešok, vrcholová kniha, tabuľa CHKO Beskydy a nulový výhľad. Na jednu stranu, v smere nášho pokračovania, vedie prudký, nijak zvlášť atraktívny zošup a na druhú - v smere odkiaľ sme prišli - nepoužívaný chodník po slovensko – českej hranici. Hotové kamenné orgie! Takýto terén si predsa nemôžeme nechať ujsť, i keď budeme na Makytu tlačiť ešte raz. Stan a ďalšie zbytočnosti nechávame v bútľavom strome a hybaj naspäť.

Hľadať optimálnu stopu je celkom výzva. Mám rád úseky, ktoré ma po celý čas držia v strehu a nútia sústrediť na každý pohyb - spravím chybu a zletím na šutre. Jediné, na čom vtedy záleží, sú moje vlastné zimomriavky. Čistá sloboda!

Ako sme predpokladali, trail bol skvelý, ale zasa veľmi, veľmi krátky. Naspäť ideme okľukou a pokračujeme cez Valašskú Kyčeru. Ďalší úsek hrebeňa nie je ničím výnimočný, prechádza striedavo lesom, striedavo lúkami. Slnko zapadlo a pomaly sa začína stmievať. Prichádzame na malú skalnú vyhliadku s plošinou ako stvorenou pre bivak. Keď z nej nakuknem, vidím pod sebou lúku, kde sme pred šiestimi rokmi stanovali v terajšom, vtedy fungl novom stane. Po šiestich rokoch sme sa ho rozhodli vymeniť a toto je jeho posledná výprava. Príznačnejšie miesto by sme teda ťažko našli...

O pár minút sme len my, pustatina, slanina a oheň.

Druhý deň sa odohráva už komplet na českej strane. Vstávame, pravdupovediac ani nevedno o koľkej, a je nám to akosi jedno. Lezieme zo stanu a so zalepenými očami sa dlho motáme, kým vyrazíme. S rozprúdením krvného obehu pomôže až prvý zjazd. V blate je množstvo stôp po plášťoch rôznej šírky a dezénu, čo svedčí o veľkej obľube Javorníkov.

Cez skalný labyrint

Poľná cesta sa na krátkom úseku mení v pekný singláč a k tomu sa začínajú objavovať prvé pieskovcové skalné útvary. Nachádzame sa totiž v najväčšom moravskom skalnom labyrinte - NPR Pulčinské skály. V stredoveku stál na najvyššom bode skál hrad, z ktorého sa dnes zachovali už len nepatrné zvyšky. Bicykle zamykáme o strom a na pešo sa vyberáme poobzerať si miesta, ktoré využívali ako skrýšu aj zbojníci, či ľudia pred nájazdmi vojakov. Ich rozmery /výška 20 m, dĺžka až 250 m/ však príliš nevynikajú, pretože sú z veľkej časti zatienené vegetáciou.

Ak máte radi skalné scenérie, v blízkosti sa nachádzajú ešte Čertovy skály. Podľa povesti mal čert, do prvého ranného spevu kohúta, prehradiť údolie skalnou stenou, ale úlohu nesplnil a tak stena zostala nedokončená.

Posledný zjazd do civilizácie dal bodku za celým výletom. Neveľkej skupine štangastov, usadenej pred krčmou podobného veku ako oni sami, odpovedám na pár otázok o naše ceste, keď to zaklincuje jeden z nich - „a to ste prešli za jeden deň? Nie, spali sme pred Pulčinskými skalami. Myslel som si. To by vás musela vrana niesť, aby ste to stihli" :)

Javornícky hrebeň nás po cyklo stránke neoslnil. Aj keď štangasti neverili, dá sa úplne v pohode prejsť za jedeň deň, ale jedná sa skôr o XC a na tých pár dobrých miest pripadá veľké množstvo hlušiny. Preto sme tento výlet pojali ako "gastro zážitok". Valašská zelňačka, borůvkové knedlíky s tvarohem a domáci valašský frgál sú hneď tri lákadlá k návšteve. A ďalším môže byť napríklad skvelý /ale krátky/ nepoužívaný chodník z Makyty...

Z D I E Ľ A J  a l e b o  S Ť A H U J  G P X

Mohlo by ťa zaujímať

Saint-Luc - sprievodca MTB Švajčiarskom

Saint-Luc | Švajčiarsko

Cyklotrasy Paseky - aké sú legálne traily v Malej Fatre?

Malá Fatra | Slovakia

Singletraily Lechnica - zjavenie na slovenskej mtb scéne

Pieniny | Slovakia

Crans Montana - sprievodca MTB Švajčiarskom

Crans - Montana | Švajčiarsko

 


Chceš mapu?

Napíš nám správu na Facebooku, radi ti ju pošleme. Prečo takto komplikovane? Lebo bezcharakterní udavači nemajú ani kúska hanby a poľujú na "vlastných"!

prejsť na Facebook