Podporte nás

EnduROMANIA - enduro po rumunsky, časť 1

Rumunsko Rumunsko
Naše hodnotenie 6/10
28.1.2018

Globalizácia je sviňa. V roku 2015 sme prvýkrát navštívili Rumunsko a zahučali do toho až po uši! Tamojšie divoké, opustené hory nám doslova učarovali a zrejme z toho bude láska na celý život. Ale po dvoch rokoch som bol nemilo prekvapený, koľko vecí sa zmenilo. Ceny stúpli /teraz sú rovnaké ako u nás/, cesty sú lepšie - alebo sa hromadne opravujú, diaľnica sa predlžuje šialeným tempom - holt peniaze z EÚ robia svoje. Len nie vždy k lepšiemu. Našťastie v horách je všetko postarom. Salaše, kravy a minimum ľudí.

Rumunské hory sú v mnohom podobné tým "našim" - napríklad Rodna ako keby z oka vypadla Západným Tatrám. S jediným rozdielom, tu vás nikto nebude buzerovať za jazdenie na bicykli. Ale nielen preto sme sa do Rumunska vrátili. Opäť sme chceli zažiť ten pocit, že vylezieš na kopec a všade kde sa pozrieš, sú hory. Nič len hory. Žiadne mestá, žiadna civilizácia. Niečo podobné sa dá v Európe zažiť snáď už len na severe. Áno, kvalita trailov sa nevyrovná alpským, ale ten pocit slobody sa nedá nahradiť ničím. Ničím...

Výber lokalít

Globalizácia, okrem všetkých negatív, priniesla do Rumunska aj mtb vlnu. Nielen XC, ktoré sa jazdí snáď všade po svete, ale tiež enduro! Zatiaľ len ľahučký záchvev, ale predsa. Tento rok sa dokonca v rumunských Karpatoch ide aj enduro séria a my sme sa napojili na chalanov ktorí ju organizujú, či by nám nepomohli s výberom trás. Znie to jednoducho, priam ideálne, ale nezabúdajte, že cestovanie za trailami tak, ako ho poznáme od nás, zatiaľ v Rumunsku príliš nefunguje. Zohnať informácie o poriadnom jazdení je teda rovnako zložité, ako pred rokmi a keď sme si chceli zajazdiť, museli sme si sadnúť na prdel a začať hľadať...

Začiatkom júla, za výdatného dažďa, ukrajujeme už prvé zo 700 kilometrov - cez východné Slovensko a Maďarsko, smerujeme do východnej časti rumunských Karpát. Cieľom je Rodna, mohutné dvojtisícové pohorie a aj napriek faktu, ktorý je nám známy z minulosti, že to nie je typicky bajkerské pohorie, ho človek musí jednoducho milovať. Hlavne koncom jari, kedy sú pláne obsypané milióny ružových rododendronov. Report z Rodny 2015 čítaj TU


Po dvanástich nekonečných hodinách parkujeme na prvom rovnejšom fleku nad dedinkou Sant. Spoza plotu nesmelo vykukuje pasúci sa dobytok, kostolný zvon ohlasuje večer, na stane šuštia kvapky dažďa - proste romantika ako má byť. Ale jediné, na čo sme obaja schopní v túto chvíľu myslieť, je spánok...

Ráno je ako vymetené, rýchlo zblajzneme raňajky a púšťame sa do pasovačky s dolinou. Pred nami je niečo vyše 1000 výškových metrov výstupu na Vf. Rosu /2113 m n.m./, na vrchol ktorého, vedú dve cesty. Z pochopiteľných dôvodov volíme variantu šotolinou hore a úzkym turistickým chodníkom späť dole do údolia.

V spoločnosti bačov a ich kráv a oviec sa cítime celkom príjemne. Podobné výlety do odľahlých miest, kde prevažnú časť života tvorí hrdlačenie a drina, nám pomáhajú získať potrebný odstup na to, aby sme dokázali posúdiť vlastný život doma a byť radi za to, ako si žijeme. To len tak na okraj, aby bolo jasno, čo sa mi preháňalo hlavou, keď som si zrovna neužíval výhľady na všade prítomné hory okolo nás.

Po dvoch hodinách striedavého šliapania a tlačenia, nám cestu zastúpila húževnatá kosodrevina. Pozeráme do navigácie, k vrcholu zostáva ešte 250 výškových metrov a cesta nikde. Nezostalo nám nič iné, len si bajky vyhodiť na chrbát a po zvieracích chodníkoch stúpať kolmo hore.

Po hrebeni Rodny

Z vrcholu, s výhľadom na hlavný hrebeň Rodny /ktorý sme navštívili pred dvoma rokmi - report čítaj TU/, nás po pár minútach vyháňa protivný studený vietor. V dolinách vládnu tridsiatky ale hore je tak desať.

Prvé metre zjazdu padajú prudko dole cez kamene a trsy trávy.

Jazda po opustenom horskom hrebeni, keď sa cez vysoké štíty neustále prelieva hmla, má v sebe čosi magické. Aspoň pre mňa. Daša, jazdiaca predo mnou, to vidí asi inak - poskakuje na šutroch a chichoce sa ako meme.

Ani v zjazde sme sa kosodrevine nevyhli a trafiť sa do od vody vymletej ​​úzkej stopy, bola celkom sranda. A ešte väčšia, keď som hodil držku. Partia mladých rumunských turistov nad nami len neveriacky krútila hlavami a my zasa nad ich brutálne vyzerajúcimi báglami. Tiež sme tak kedysi brázdili hory, ale našťastie máme túto etapu života už za sebou. Na bicykli je to ďaleko, ďaleko lepšie...

Tá najlepšia časť prichádza tesne pred záverom, keď sa ponárame do tmavého hlbokého lesa.

Prudký zjazd, papradie, machom pokryté skaly a jemne osliznuté korene dali skvelú bodku vcelku podarenému dňu. A to nás ešte čakalo jedno sladké jahodové blues, keď sme sa vracali späť k autu.

Spoznávanie krajiny je príjemným spestrením každého nášho bajkového tripu, ale doma, pri plánovaní, sme vôbec netušili, akú zaujímavú trasu nám mapový portál pripraví. Najskôr, sme v Maďarsku išli pár desiatok kilometrov po piesočnatej hline a v šialenom nočnom lejaku si pripadali ako niekde v austrálskom outbacku /viď prvá fotka/, aby nás po celodenom jazdení, keď sme sa chceli urýchlene presunúť do ďalšej lokality, čakalo 30 kilometrov trmácania sa dvadsiatkou po šotoline.

Stmievalo sa, hmla sa plazila po lúkach, autá žiane, krajina neznáma a úchvatná. Proste rumunská cesta tretej triedy. Ale nevadilo to toľko, veď kedy môžete na vlastné oči vidieť ako sa podkúva kôň? Holt život na dedine má svoje čaro a predovšetkým na tej rumunskej...

Smer najväčšia sopka v Karpatoch

Z bezpočtu vyhasnutých sopiek Karpatského oblúka nájdete tú najvyššiu a pravdepodobne tiež najzaujímavejšiu, v severnom Rumunsku v pohorí Calimani. Tento obrovský priestor možno aj v dnešnej dobe označiť ako divočinu, v ktorej väčšinu územia pokrývajú smrekové lesy plné veľkých karpatských šeliem. A to už stojí za preskúmanie, nie?

Svoj tábor rozkladáme pod statným smrekom kúsok od jazera Colibita, na zajtrajšok plánujem výstup na, bez desiatich metrov, dvojtisícový Vf. Bistricior. Noci na takýchto miestach sú proste skvelé a mne je vždy trochu ľúto ísť spať, čo nie je moc rozumné, ale nejako si to okecám a čumim ďalej na farby nočnej oblohy.

Ráno začíname ako obvykle na šotoline, sledujúc cyklotrasu, ktorá potom prechádza v modrú TZ. Tá je prudká ako blázon, takže zosadať, ide sa tlačiť. Prostredie sa s pribúdajúcimi metrami mení, prechádzame cez lopúchmi porastené horské lúky, brodíme drobné potôčiky - až nakoniec stojíme pred hradbou plnou kamenia.

Hore je úplne iný svet - svet zahalený hmlou studeného, ​​vlhkého rána, akého sú schopné len naozaj hlboké lesy.

Po vratkej suti stúpame ešte 45 minút, než staneme na vrchole. A odmena? Viditeľnosť sotva pár metrov a začínajúce smoklenie. No pekne, v tomto počasí to bude po tých kameňoch na zabitie. Úzky chodníček na vrcholovom hrebeni ale volá a jeho volanie nejde dlho prehliadať. Utiahnuť chrániče, ťapnúť si a paľba dole.

Niektoré úseky boli vážne o hubu, mokré kamene čumeli z trávy ako chleba z tašky a než som si na to zvykol, mal som viac dotykov so zemou, než Braňo vysmahnutých poldeci v piatok večer. Môžem si len povzdychnúť - za sucha, to by bolo iné kafe...

Cez kosodrevinu mierime do lesa, náročnosť poľavila, už len vyriešiť zopár skokov, otlačit dezén do posledných stoviek metrov a sme pri aute.

Staré lesy sú super, úplne cítiš všetku tú magickú energiu, ktorú z nich vyžaruje a aj keď to nebol najlepší trail čo sme išli, neľutujem. Radšej stráviť čas za rajdami niekde v lese a zažiť napríklad aj krušné chvíľky, ako sedieť doma. Ale dosť bolo snívania - zdvíhame kotvy a ideme ďalej...

Pokračovanie nabudúce...

Páčil sa ti článok? pošli ho do sveta

Zdieľať na Facebooku Zdieľať na Twitteri
Zona Zero - pyrenejský klenot Zona Zero - pyrenejský klenot

Zona Zero - pyrenejský klenot

Courmayeur - ako chutia traily na talianskej strane Mont Blancu? Courmayeur - ako chutia traily na talianskej strane Mont Blancu?

Courmayeur - ako chutia traily na talianskej strane Mont Blancu?

Aosta - Nirvana pod najvyššími horami Európy Aosta - Nirvana pod najvyššími horami Európy

Aosta - Nirvana pod najvyššími horami Európy