SlovinskoZima je ideálne obdobie na plánovanie. Zo všetkých bláznivých i menej bláznivých nápadov, ktoré nás vtedy napadnú sa nakoniec utrasie pár lokalít, aby sme aj tak nakoniec skončili niekde úplne inde. Podľa toho, kde a aké video alebo fotka nás práve zaujali, sa rodia nové a nové plány. A takto nejako sme sa dopracovali aj k Slovinsku. Čo chýba Slovinsku v rozlohe, to dobieha rozmanitosťou a prírodnými krásami. A hneď na úvod musím povedať, že to bol jeden z hajlajtov celej tejto sezóny!
Soča Valley je známe predovšetkým vďaka raftingu na smaragdovo zelenej rieke Soča, ktorá je považovaná za najkrajšiu a najlepšie zachovanú alpskú rieku v Európe.
Našou prvou zastávkou je bikepark Kanin. Po páde lanovky smerujúcej do najvyššie položeného lyžiarskeho strediska v krajine - na kopec Kanin, sa pohyb na tunajších horách takmer zastavil. Aj dnes, niekoľko rokov od tragédie, je tu cítiť opustenosť - teda oproti iným, podobným strediskám v Slovinsku. Preto sa tu vybudovaním trailov snažia prilákať aspoň bajkerov. Zatiaľ je tu teda len jeden, ale nás, ako milovníkov kamenistých ciest prírodného charakteru, dosť bavil.
Predstav si hustý zmiešaný les, do ktorého ani v lete nepreniká príliš veľa slnečných lúčov, väčšie či menšie kamene z bieleho vápenca, korene, sem tam drop a výsledkom je trail, ktorý nás po celý čas držal v strehu. Taký dobrý úvod sme pravdupovediac ani nečakali. Ale aby sme len nechválili - prístup k trailu je len ťažko pochopiteľný - jednou z možností je buď zjazd po kamenistej zvážnici, ktorá vám poriadne vytrasie predlaktia alebo dlhším stúpaním od medzistanice lanovky. My sme vyskúšali obe a obe možnosti sú nešťastné...
Jeden trail na celodenné jazdenie je aj tak dosť málo, preto sa nezdráhame využiť ďalšiu možnosť, ktorou je turistická trasa do údolia Krnica. Od stanice lanovky tlačíme bajk po celkom strmom suťovisku, spravíme pár fotiek a hurá dole snehovým poľom. Zadné koleso si tancovalo podľa svojho rytmu, bola to celkom sranda a ešte väčšia, keď sme nabehli na trail, raziaci si cestu kamennou suťou s niekoľkými fakt ostrými switchbakmi a trail nám doslova utekal pod kolesami :)
Ale výhľady vo výške cez 2300 metrov stáli zato. Prvá časť nebola ešte ono, bola ťažšie prejazdná kvôli množstvu kameňov, vytŕčajúcich z vysokej trávy, ale spodok bol už v pohode zjazdný a plný kamenistých a technických úsekov. Za zmienku stojí aj epická útulňa, ležiaca hore na hrebeni.
Ďalší deň, s kamarátom Gajom v kombičku požičanom od otca, jeho, nie nášho, smerujeme k talianskej hranici. Čaká nás 1654 metrov vysoký Matajur, respektíve skvelých 12 kilákov, ktoré z neho vedú smerom dole, až do Talianska. Začiatok je skôr vlažný a pár krát sme museli bajk zniesť - je lepšie sa tomu úseku vyhnúť a zvoliť cestu od kaplnky rovno dole.
Najväčšia zábava začína asi od polovice, keď sa napojíme na traily MataDownu, čo je akási slovinská obdoba MEGAVALANCHE z Alpe d'Huez, s hromadným štartom pre 150 rajdrov. Je to neskutočne dobre nakopané, rýchle, s množstvom technických pasáží. Len treba sledovať mapu a neísť slepo po značení závodu, lebo sa v tej spleti mtb friendly ciest zamotáte, podobne ako sa to stalo nám. Konečná je v malej talianskej dedine San Pietro, kde už tak príjemný deň ešte vyšperkovala miestna kuchyňa. Obvzlášť odporúčam výborný dezert - buški krafi - niečo ako pirohy plnené hruškami namočenými v alkohole.
Ale ešte späť k trailu - v tomto prípade naozaj odporúčam použiť vývoz, vyhnete sa asi 20 kilometrovému šliapaniu serpentínami.
V údolí rieky Soča sme mali v merku ešte ďalšie traily, ale celú noc i nasledujúce ráno prší a tak musíme kompletne zmeniť plány. Po vzhliadnutí predpovede zavrhujeme i v blízkosti ležiacu Kranjsku Goru, kde má pršať niekoľko najsledujúcich dní. Nie je sa čo čudovať, keďže Julské Alpy sú síce najteplejšou ale zároveň i najdaždivejšou oblasťou Álp. Aspoň máme o dôvod viac sa sem ešte vrátiť...
Viac info nájdete na soca-valley.com/en/summer/cycling/mountain-biking
