A tento poznáte? Moja frajerka chcela mačku. Ja som nechcel mačku. Tak sme spravili kompromis. Máme mačku.
Preto keď sme sa pred Vianocami v tomto príbehu rozhodovali kam vo Fatre pôjdeme, či na hrebeň alebo na Veľký Rozsutec, vyhral to kompromis. Išli sme na Rozsutec. Ako vo vtipe, čo mi poslal kamarát Jožo.
Jednoducho, mal som v Žiline pracovné stretnutie a tak som deň predtým namotal Dašu – aby išla so mnou. Že si okrem iného konečne spravíme výlet na fatranský hrebeň. Žiadne kompromisy, trval som na tom, ako keď foter buchne „pascú“ po stole.
Berieme rožky, sušené mäso Cruga Biltong, termosku s horúcim čajom a ide sa.
Ešte po ceste rozmýšľame, či tam nebude tlačenka, lebo sú práve polročné prázdniny, keď ale všetky autá na trase Žilina – Terchová idú opačným smerom ako my, je to jasné, tlačenka nehrozí...
Do Vrátnej prichádzame v rovnakom čase ako bus zo ZA. Vystúpia štyria týpkovia - oblečenie s logom pravekého slona, poloprázdne 50 litrové batohy a na nich pripnuté snežnice. Trochu sa ľakám, veď také zlé to hore hádam nebude? Alebo majú lepšie informácie ako my?
Lanovku vo Vrátnej sme ešte nikdy nepoužili a obchádzame ju aj teraz. Ponáhľať sa nemáme kam...
Trocha sa nám rozfúkalo a tak pozývam Dašu na zázvorový čas s DRU tyčinkami. Keď sa trochu zohrejeme, vyrážame v ústrety stále viac a viac vyčíňajúcemu vetru.
Vietor spôsobuje menšie škody na stavbách, strháva komíny a škridly, zo stromov sa odlamujú hrubšie konáre – takto je na wikipédii definovaná víchrica. Až spätne, na druhý deň sa dozvedáme, že sila vetra na hrebeni mohla miestami dosahovať až silu víchrice. Nečudo, že takmer všetci vystúpivší z lanovky, sa otáčajú na, alebo dokonca ešte pod, vrcholom Chlebu.
My však pokračujeme ďalej, keď je najhoršie, držíme sa za ruky a spoločne tak odolávame poryvom vetra. Popri tom v duchu nadávame, že sme si nezobrali aspoň slnečné okuliare. Silný vietor nám vyfúkal oči do podoby, akú máva riadny štamgast o pol šiestej ráno, keď ide na prvého panáka – červené a sklenené...
Snehu postupne ubúda a nebyť silného vetru, cítili by sme sa ako počas skorej jari.
Hrebeň Malej Fatry sme išli už po niekoľkýkrát a asi v každom ročnom období, nemôžem si pomôcť, mám to tu jednoducho rád. Či máte pod nohami sneh alebo zelenú trávu, vždy vás to tu musí nadchnúť a očariť.
Pohľady na Tatry nechávame za chrbtami, vystriedajú ich nemenej krásne Rozsutce, ktoré sú úplne bez snehu. Len spomíname, aké krásne fotogenické boli v decembri.
S príchodom na Poludňový grúň sa mierni aj vietor, ale až tu sa začína tá pravá zábava. Prudký zostup k Chate na Grúni je pokrytý striedavo šmykľavým blatom alebo primrznutým snehom. Najlepší a najbezpečnejší spôsob ako sa dostať dole je po vlastnom zadku...
Kúsok od chaty nás zaujalo zaujímavo riešené oplotenie vodného zdroja. Staré lyže sú nielen bezpečnostným ale i celkom estetickým prvkom...
Po celodennom výkone prichádza zaslúžená odmena v podobe obedu a už len cesta domov. A samozrejme pracovné stretnutie, na ktoré by som pri všetkej tej kráse horného Považia takmer zabudol...
