Keďže máme obaja bajky v reklamácií, ja vidlicu, Daša brzdy a doma by nás pri takom peknom počasí ani párom volov neudržali, museli sme sa vrátiť k „starej - dobrej“ turistike. A keď už turistika, tak poriadna, žiadne vychádzky do lesa za domom...
Na svojej práci milujem asi najviac ten relatívny pocit slobody a voľnosť, ktorú mi ponúka. Preto aj teraz môžeme - ako inak v strede týždňa – sedieť vo vlaku do Ružomberka, aby sme sa vyhli davom a užili si trochu opustenej divočiny. A Veľká Fatra je na to naozaj to pravé miesto...
Prosím Vás, povedali by ste nám, keď sa bude blížiť zastávka Teplô? - pýtam sa pani, ktorá sedí pred nami v buse. Pani nechápavo krúti hlavou, podobne ako neskôr zvyšok pasažierov, keď šofér brzdí pri turistickom rozcestníku na kraji cesty. Či je naozaj toto spomínané Teplô, alebo len šofér videl totálnu stratenosť v mojich očiach, keď som ho bol poprosiť, aby nám zastavil kde treba, to sa už asi nedozviem, no nech je ako chce – sme tu.
Prvá časť Teplou dolinou vedie po širokej štrkovej ceste, ktorá sa znenazdajky vnára do lesa. A macka ste nevideli? - privíta nás chatár, keď dorazíme k útulni Limba. Našťastie nie, zato výhľad tu máte parádny. Hej, to je pravda a tú inverziu keby ste ráno videli.
Začalo to nenápadne. Na hlavy nám svietilo slnko, vzduch voňal a všetko naokolo pripomínalo blížiacu sa jar. Traverz popod Rakytov všetko zmenil. Doteraz sme videli sneh iba na vzdialenom hrebeni Nízkych Tatier, ale Rakytov nás prebral, že je ešte stále vlastne zima. A tak sa po kolená brodíme mokrým, slnkom roztopeným snehom...
Keď sme pred dvoma rokmi išli letnú hrebeňovku na trase Staré Hory – Ružomberok, Rakytov sme obišli. Teraz, stojac na jeho vrchole, sa nevieme vynačudovať, aký je to skvelý výhľadový kopec – na jednej strane Nízke, Západné a pri dobrej viditeľnosti aj Vysoké Tatry a na druhej kompletný hrebeň Malej a Veľkej Fatry. Môj kamarát Jožo Sádecký, by tu určite zažíval pravý foto orgazmus :)
A ani mňa asi nikdy neomrzí nasávať tento obraz.
Obraz, keď sa zapadajúce slnko začne dotýkať kopcov, keď sa ostré slnečné lúče zjemnia a celý svet zahalí oranžový závoj.
V takejto atmosfére stúpame na vrchol Ploskej. Pôvodne sme chceli zostať spať na salaši pod Ploskou, ale narýchlo meníme plány a pokračujeme ďalej, až k salašu pod Suchým vrchom.
Medzitým sa zotmelo. Obklopilo nás ticho snežnej pustiny, kde každý, i najmenší praskot znamená, že je tu kdesi život - živá bytosť, ktorá môže byť korisťou, ale môže byť aj silnejším nepriateľom. Korisť znamená život, nepriateľ smrť - taký je zákon prežitia.
Salaš pod Suchým je výstavná skriňa Veľkej Fatry a dokonalá ukážka ako sa niečo dá, keď sa chce. Nech Boh daruje členom „úderky Štyri nity“ dlhý a spokojný život. Za všetkých, čo sklonili hlavu na „ich“ salaši, za všetkých, čo sa tu cítili príjemne, za všetkých čo tu – podobne ako my - našli útočisko. Viac sa o tomto pozoruhodnom príbehu dočítate napr. TU
My k nemu prichádzame už za úplnej tmy a zažívame tu neskutočnú romantiku, nápadne podobnú tej, z knižiek Jacka Londona. Alebo len chceme, aby taká bola?
Vo vzduchu cítiť vôňu dreva a to slnko ako príjemne hreje do okien – no komu by sa chcelo z teplého spacáku? Hoci som si pred zaspávaním povedal, že sa vyberiem nafotiť rannú inverziu, zostalo len pri plánoch. Nikdy som nebol „ranní ptáče“ a ani dnešok nebude výnimkou...
Vyrážame až keď je slnko vysoko nad hlavami, ale nevadí, nemáme sa kam ponáhľať.
Cez Ostredok a Frčkov na Krížnu, kde sa naše dobrodružstvo prakticky končí. Volanie divočiny s pribúdajúcimi ľudmi postupne utíchne a my sa vraciame do reality všedných dní.
Do Starých hôr je to už len dole kopcom, s čím sa nevedia stotožniť moje – rokmi športovania poničené kolená. Fakt, že sa jedná o najľahšiu časť je im ukradnutý, tak sa aspoň teším na výdatný prameň pod Majerovou skalou, ktorý sme objavili pri návšteve z pred dvoch rokov.
Niekedy mám pocit, že čím viac chodím do zahraničia, o to viac milujem Slovensko. To naše Slovensko, s jeho horami, dolinami a ľudmi, kde pravidlá určujú tí, čo nie sú hodní vládnuť v na pohľad tak úžasnej krajine. A to je smutné. Smutnejšie ako čokoľvek iné...ale aby sa tu niečo zmenilo, začať treba od seba. Takže - poďme na to!
