SlovenskoPovažský Inovec je „bike friendly“ pohorie. Na každého kto má chuť, tu čakajú kilometre a kilometre singláčov. Väčšina z nich je jednoduchá a pritom veľmi, veľmi zábavná, takže si na svoje príde naozaj každý. My sme sa rozhodli prejsť takmer kompletným hrebeňom – z Trenčína až do Piešťan. Trasu sme si rozdelili na dva dni, nie preto že by sa to nedalo prejsť za jeden, ale jednoducho preto, že sme chceli. Noc na horách má vždy príchuť „dobrodružstva“ a toto je náš príbeh...
Aby sme stíhali prvý vlak, vstávame ešte pred svitaním. Z Považskej Bystrice do Trenčianských Teplíc, tam prestup na lokálku a ňou až do Mníchovej Lehoty a Trenčianskeho Jastrabia.
Mimochodom – vedeli ste, že na Slovensku je cez 40 dedín, ktoré sa volajú Lehota? Všetky vznikli po krvavom vpáde Džingischána, kedy takmer vyhladenú slovenskú populáciu museli „doplniť“ ľudia z okolitých krajín a za to mali prisťahovalci „úľavu“ od platenia daní – lehotu...
V Trenčianskom Jastrabí nás privíta krásny slnečný deň, s úsmevmi na perách nám na asfalte ubúdajú prvé kilometre.
S približujúcou sa Inoveckou chatou je všetko ale inak. Sťahujúce sa mraky a pár padnutých kvapiek nás zaháňajú do jej útrob, kde si objednávame asi najdrahší čaj v živote. Dokážem pochopiť a rád podporím vysokohorské chaty zásobované nosičmi, ale 2,40 € za jeden čaj s medom a citrónom - na chate, kde sa dá pohodlne dostať autom - mi príde ako zlodejina!
A bolo ešte horšie. Na vrchole Inovca husto prší a teplota klesla na päť stupňov. V prístrešku, obsadenom dvoma mladými turistami, na seba obliekame takmer všetko čo máme. Chvíľu dokonca aj rozmýšľame o návrate, ale keď sme zvládli nočnú arktickú zimu v spacákoch z Tesca, trochu dažďa na Inovci nás nerozhádže.
A tak aj bolo! Za 1/2 hodinu nie je po daždi ani chýru, ani slychu a my si užívame parádnu bajkovačku v ľudoprázdnych horách. Inovec je naozaj skvelé a na Slovensku možno aj jedinečné pohorie – s minimálnou námahou sa tu dá zažiť bajkovačka „par excellence“, bajkovačka taká zábavná, že sa sem zaručene budete radi vracať.
Ťažké, husté mračná sa pomaly prevaľujú cez kopce, dodávajú prírode look divočiny a my jej volanie nasledujeme.
Približuje sa večer a pretože sme si naplánovali tento výlet ako dvojdňový, na rázcestí Pod Prieľačinou odbočujeme z červenej značky. Medvedica, malá útulňa Nad Malinišťami, je ale v dosť zúboženom stave, keď tu sa nám do cesty znenazdajky pripletie poľovnícky posed.
Predstava klasického posedu zastrčeného niekde pri poli je ale úplne mimo, toto je posed z hiltonovského impéria, posed s piatimi hviezdičkami. Zateplený, na oknách plexisklo, vo vnútri posteľ s matracou – ruku na srdce, dá sa tomu odolať?
Ale zasa až tak športovo to neberieme, predstava nasratého poľovníka s guľovnicou, ktorý príde v noci na číhanú, mi ešte dlho nedá spať.
Našťastie sa nič také nedeje a my sa po noci strávenej v „Ivanovom domčeku na stračej nôžke“ prebúdzame do krásneho rána. Po návrate na červenú značku a dlhom „slalomovom zjazde“ singláčom kľučkujúcim medzi mladou bučinou, prichádzame k výdatnému prameňu. Ten nie je označený na žiadnej z máp, čo je myslím veľká škoda, lebo hlavne zo smeru od Inovca ho pre neznalého nie je problém minúť.
Po rozkvitnutých lúkach s pasúcimi sa koňmi, cez hlboké lesy a krátkym úsekom po asfalte sa dostávame na Marhát. Ten je vďaka 17 metrov vysokej rozhľadni ponúkajúcej výhľady na celé Ponitrie hojne navštevovaný turistami.
My tu stretávame dva autobusy školákov a hoci ma teší, že učitelia v kooperácií s rodičmi vedú deti k turistike a láske k prírode, z pochopiteľných dôvodov sa tu zdržiavame max 5 minút.
Hluk detí zostal za nami, pred nami – kam až dovidíme - sa v zelenej krajine vynie hnedý had rýchleho trailu. Toto fotogenické prostredie pred nás postavilo ťažkú dilemu – fotiť a točiť, alebo užívať si jazdu? Volíme kompromis - točíme a namiesto fotiek použijeme printscreen z videa. Viac slov nemám, treba to jednoducho zažiť!
Marhátom sa zábava na Považskom Inovci ale zďaleka nekončí. Ďalšie pekné singláče nás čakajú pri prejazde cez Krahulčie vrchy a neskôr aj v Panskom lese.
Na Striebornici sa naskytá prvá možnosť na zjazd do Piešťan – okolo vodnej nádrže Striebornica, ak ju nevyužijete, ďalšia šanca prichádza na Plešinách - odbočiť na žltú turistickú značku, alebo môžete pokračovať cez sedlo Havran, tak ako sme išli my. Všetko sú to poľné cesty alebo zvážnice, záleží či si chcete trasu skrátiť, alebo predĺžiť.
Za tónov na harmoniku hranej pesničky „Nemám auto, nemám motorku“, prechádzame legendárnym piešťanským kolonádovým mostom a nasávame pohodovú atmosféru tohto kúpeľného mesta. Pomenovanie „Slovenské Benátky“ nie sú myslím úplne mimo.
A to je koniec príbehu o luxusnej inoveckej bajkovačke. Ak sa na Považský Inovec vyberiete, verím, že nebudete ľutovať a že sa dobre pobavíte...
