Gruzínskym Kaukazom

Svanetia | Georgia

Neviem či je to iba môj pocit, ale zdá sa mi, ako keby si miesta našich ciest vyberali nás, nie my ich. Takto nejako to začalo aj s cestou do Gruzínskeho Kaukazu...

Po prvý raz, sme sa Gruzínskom nechali očariť, na cestovateľskej prednáške na jeseň 2012. Už vtedy som si pomyslel, že by to mohol byť ideálny cieľ pre našu letnú cestu. Neskôr, keď sme v zime sledovali ponuku lacných leteniek, sme mali jasný cieľ – dostať sa čo najďalej, za čo najmenej peňazí. Daša mi doslova každý deň hlásila aké letenky sú práve v akcii. Osud? Predtucha? Neviem. A nie je to úplne jedno? Gruzínsko si nás už na jeseň jednoducho vybralo, omotalo nás chápadlami zvanými Veľký Kaukaz a keď divočina zavolala, boli sme bezmocní, boli sme v tom až po uši...

Nočné Tbilisi nás privítalo dažďom, preto sme radi, že sa po dlhej ceste cez Prahu a Kyjev môžeme ukryť na prekvapivo modernej železničnej stanici. Spolu so štyrmi Maďarmi zaberáme lavičky a vytešujeme sa z parádneho nocľahu. Ešte väčšie prekvapenie nastáva, keď nás okolo 2:00 budí ochranka so slovami – stanica sa na noc zamyká, musíte von. Ale kam? V okolí stanice je plno bezdomovcov a tak nič neriskujeme, vyberáme karimatky a líhame si na dlažobné kocky pred stanicou.

Po celodennom presune do mestečka Mestia v oblasti Svanetia sa vyberáme kúsok za mesto a staviame stan. Ak máte pocit, že naši šoféri jazdia ako blázni, choďte sa pozrieť na gruzínske cesty. To ešte len niečo zažijete.

Ráno nás privíta slnečný, takmer až tropický deň. Práve keď si vychutnávame rannú pohodu pred stanom, pribehne statný túlavý pes. Domáce rezne, ktoré neprežili cestu, ho pasovali do úlohy nášho spoločníka a mne sa tak hneď v prvý deň plní dávny sen o výletoch so psom.

Lenin, ako som ho pracovne pomenoval, sa nás drží celú cestu k ľadovcu Chaladi – ku ktorému sa vyberáme iba naľahko. Krásne lesy striedajú alpínske lúky, až po suťovisko pri samotnom ľadovci.

Gruzínsky prezident nalieva milióny do turistického ruchu. Vidí v ňom budúcnosť a tak sa aj Mestia postupne mení. Plány sú veľké, hovorí sa o stredisku alpského charakteru, dokonca sa tu buduje aj letisko.

Kúsok za dedinou rozkladáme bivak číslo dva. Po prvý raz varíme na benzínovom variči a našťastie sme tu úplne sami. Inak by si gruzínci niečo vypočuli na adresu švédskych majstrov z Primusu. Holt, začiatky bývajú ťažké :D

Ráno sa nám zo spacákov už tradične nechce, no keď rozopneme stan a vidíme slnkom nasvietenú 4690 metrov vysokú Ushbu, je to jasné, ale aj tak skôr ako o 9:00 nevyrazíme.

Na turistické značky, ako z našich hôr rýchlo zabudnite. Značky tu sú, to áno a dokonca sa dá podľa nich aj v celku slušne orientovať, ale v drvivej väčšine vedú po poľných cestách. V pote namočíme, posolíme, v prachu obalíme a do zlata pečieme na rozpálenej ceste...

Na niektorých miestach doslova zastal čas. Pastier, ktorého stretávame pri hŕstke domov učupených na úpätí kopcov, nám slušnou angličtinou rozpráva, že tadiaľto nešli žiadni turisti niekoľko mesiacov. Ľudia tu žijú iba v lete, na zimu sa sťahujú do väčších dedín, alebo miest.

Očarení tichom a pokojom, ktoré tu vládne sa nikam neženieme. Keď sa nám chce – ideme, keď sa nám nechce – sedíme...

Romantika maličkých osád a domčekov natlačených medzi ozrutnými horami ma jednoducho dostala. Ľudia odkázaní sami na sebe, žijúci bez akýchkoľvek vymožeností boli zrejme šťastnejší, ako veľká väčšina z nás.

Opäť sa budíme do krásneho dňa, nikde ani obláčik. Vyrážame smerom do dedinky Tsvirmi, ktorá je ako z 19. storočia, ale všade prítomné satelity na strechách domov, nás utvrdzujú v tom, že sme predsa len v správnej dobe. Príroda je tu úžasná. Zasnežené vrcholky hôr a pod nimi pestrofarebné lúky.

Prichádzame k smerovníku – máme pred sebou 6 hodín, po prašnej ceste a pod páliacim slnkom. Nikde ani živej duše, nieto ešte auto a keď sa zmierujeme s myšlienkou, že si to budeme musieť odšlapať, z diaľky započujeme pufkanie motoru. Pupkatý gruzínec, s neuveriteľne okrúhlou tváru a medvedími rukami na nás máva - e to charašo Mestia - vypotím zo seba v stave úplnej blaženosti. Da, da, davaj...

Mali sme v pláne požičať si kone, ale keďže ani jeden z nás nevie jazdiť, nakoniec to vzdávame a k jazeru Koruldi ideme pešo. Ťažké batohy, spaľujúce slnko, blúdenie a veľké prevýšenie si vyberajú svoju daň. Navyše sa zhoršuje počasie, začína mrholiť a kým stihneme postaviť stan, strhne sa poriadna búrka s krúpami.

Po pol hodine vylievania vody zo stanu, varíme večeru a sledujeme polodivoké kone, ktoré sa pasú v blízkosti. Po búrke všeko doslova ožilo, okolitá príroda má po búrke svoje nezameniteľné čaro.

Ďalší deň sa úplne naľahko vydávame k jazeru Koruldi a nechávame na slnku vysušiť veci. Myslím, že jazero je veľmi silné slovo, skôr je to také malé horské pleso, ktoré ale v pozadí s 3-tisícovkami, za ten pohľad stojí.

Doteraz sme Ushbu videli len z diaľky, no je načase, pozrieť sa jej bližšie na zúbok. Balíme veci, vraciame sa do Mestie, kde vytrvalo a pomerne dlho stopujeme, aby sme 15 km úsek po rozpálenom asfaltke, nemuseli absolvovať po vlastných. Keď snáď ani nedúfame, usmeje sa na náš šťastie. Zastaví nám starší pár, s ešte starším autom a na jeho korbe, si to s vetrom vo vlasoch, riadne užívame. V pláne máme výstup k ľadovcu pod Ushbou.

V noci nám nedáva späť silný a vytrvalý dážď, daždivé počasie počas nasledujúceho dňa, nás nakoniec donúti zmeniť plány. Po krátkom výlete do okolia, sa nasledujúci deň skoro ráno balíme a za svetla čeloviek, smerujeme na zastávku maršrutiek - preč z hôr, smer Zugdidi.

V Zugdii je počasie ešte horšie a tak pokračujeme ďalej cez prístavné mesto Poti, v ktorom stojí za návštevu NP Kolkheti, domov rozličného vodného vtáctva, až do Batumi.

Rýchlo rozvíjajúce sa prímorské letovisko Batumi, ovenčené slávou ešte zo socializmu, je na nás je až príliš rušné, preto dávame na radu profíkov z Lonely Planet a ubytuvávame sa v Goniu, mestečku, kde sa bulvár ešte len buduje a cestovný ruch zažije boom, až o niekoľko rokov.

Posledné 3 dni trávime striedavo pri mori, spoznávaním okolia a Batumi a jedným absurdným výletom do Turecka. Veď nevyuži to, že si len pár km od tejto krajiny. Kto ale ide nepripravený, tak aj dopadne. Víza sa nám kupovať nechce, preto sa na hranici otáčame a s dlhými nosmi a hurónskym smiechom cupitáme späť do Gruzínska.

Všetko dobré sa raz musí skončiť a keď je nasledujúce ráno pred pred nami niekoľko hodinová cesta domov, vôbec sa nám nechce. Do Tbilisi maršrutkou, metrom a busom na letisko.

Posledný bivak v Gruzínsku si rozkladáme len kúsok od letiska, na schodoch opustenej budovy, využívame posledné slnečné lúče, sedíme a pochutnávame si na miestnych špecialitách. Vodiči, ktorí prechádzajú okolo, nás len nechápavo sledujú. Tbilisi, Kyjev, Varšava, Žilina a sme zase doma. Dovidenia /Kargad brdzandebodet/ Gruzínsko...

Z D I E Ľ A J  a l e b o  S Ť A H U J  G P X

Mohlo by ťa zaujímať

Cyklotrasy Paseky - aké sú legálne traily v Malej Fatre?

Malá Fatra | Slovakia

Singletraily Lechnica - zjavenie na slovenskej mtb scéne

Pieniny | Slovakia

Crans Montana - sprievodca MTB Švajčiarskom

Crans - Montana | Švajčiarsko

TIPY & TRIKY - ako ochrániť rám?

 


Chceš mapu?

Napíš nám správu na Facebooku, radi ti ju pošleme. Prečo takto komplikovane? Lebo bezcharakterní udavači nemajú ani kúska hanby a poľujú na "vlastných"!

prejsť na Facebook