Turecko - dobrodružstvo v Malej Ázii

Kappadokia | Turkey

Turecko, euroázijská krajina, ktorá sa rozprestiera v Malej Ázii a na časti Balkánskeho polostrova, častá dovolenková destinácia „plážových vylihovačov“. Ale zároveň má táto hornatá krajina aj nám – dobrodružstva chtivým – čo ponúknuť a stavím sa, že vás "skutočné Turecko" očarí, podobne ako nás...

Cestovanie do cieľovej destinácie pri low costových výletoch býva zriedka priamočiare. A asi by ma to po rovnej osi ani nebavilo. Bez noci na letisku, alebo náročnej cesty na letisko, by to nebolo ono. A ani teraz to nemohlo byť inak...

Do Bratislavy vyrážame autom, odtiaľ do Budapešti vlakom, ktorý mimochodom meškal 1,5 hodinu, takže Budapešť doslova prešprintujeme, aby sme let do Istanbulu stíhali s odretými ušami.

Byzantion, Konstantinopol, Carihrad = Istanbul. Najväčšie mesto Turecka a hlavné mesto niekdajšej osmanskej ríše, dôležitá obchodná križovatka a brána Orientu. Mesto, ktoré sa rozkladá na dvoch kontinentoch, a v ktorom sa mieša moderná architektúra so starobylými pamiatkami. My sa vo veľkých mestách necítime ako ryba vo vode, práve naopak, takže nasleduje prehliadka len cestou z letiska a potom na trajekte cez Bospor. Okolo deviatej večer už sedíme v buse na ceste do Antalye.

Náš cieľ – prejsť časť Lykijskej cesty, 509 km dlhej turistickej cesty, ktorá sa tiahne po pobreží. Doma sledujeme predpoveď počasia, má byť 32 stupňov. To je v pohode, hovoríme si. Veď je leto a navyše pôjdeme po pobreží, takže sa môžeme kedykoľvek schladiť v mori. Vtedy sme ešte netušili, ako veľmi sme sa mýlili...

Trek začíname v prístavnom meste Kas. Najskôr po asfaltke, neskôr po úzkej cestičke predierajúc sa pomedzi kríky. S ťažkým ruksakom a pod spaľujúcim slnko je to fakt drina, a tak nám príde vhod každý kúsok tieňa. Pokračujeme ďalej po pobreží, užívame si výhľady a po úzkej skalnej rozsadline sa dostávame do malej zátoky. 

Prvý deň a už toho máme plné zuby, navyše tu slnko zapadá oveľa skôr, takže narýchlo rozkladáme prvý bivak. Hlavne, že je tu voda...

Trekovať v teplotách blížiacich sa k štyridsiatkám je čistá šialenosť, takže plán je vstať o štvrtej ráno a čím skôr vyraziť. Ale ako to už býva, nakoniec vyrážame až okolo piatej. Ideme sa nám dobre, cesta je viac menej po rovine. Dostávame sa k pobrežiu, je to tu úžasné. Nikde nikto, len my dvaja predierajúci sa nízkymi kríkmi za zvuku vĺn narážajúcich o pobrežné skaly.

Užívame si to ticho a samotu plnými dúškami. Nič ale netrvá večne. Dostávame sa na štrkovú cestu, bez stromov, či iného tieňa, slnko je stále neúprosnejšie, postupne z nás odsáva aj posledné zvyšky síl. O vode, ktorú sme pred chvíľou vypili, už ani nevieme a to je asi náš najväčší problém. Vláčiť so sebou každý po 10 litrov, nie je v našich silách, a o studničkách sa nám môže len snívať.

Spontánne rozhodnutia bývajú najlepšie a keď v diaľke započujeme zvuk motora blížiaceho sa auta, v rýchlosti meníme plány. Stopom sa presúvame k pláži vo Finike. Tu, pod vysokými cédrami sa postupne rodí nový nápad. 

Staviame tu stan a na výlety do okolia tak chodíme len s malým ruksakom. Staré antické ruiny, večné ohne Chimaera pod bájnym Olympom, úžasné skalné bralá týčiace sa niekoľko metrov nad morom, či celodenný prieskum zátok na morskom kajaku. To človeka baví len pár dní. 

Ďalší presun stopom do Antalye a odtiaľ cesta busom do Kappadokie, konkrétne do mesta Göreme. Hneď po príchode nás očarí úžasná skalnatá krajina, pripadáte si ako niekde na inej planéte. Na vyvýšenine nad mestom, odkiaľ je možné sledovať východ a západ slnka si rozkladáme stan. Slnko zapadlo, davy turistov sú preč a celá tá úžasná nočná scenéria je len pre nás.

Ráno okolo 4 sa budíme na zvláštny hukot. Ešte so zalepenými očami vychádzam von a nestačím sa čudovať. Všade naokolo práve nafukujú možno 50 - 60 teplovzdušných balónov, hlavnú atrakciu pre japonských turistov. Nemenej zaujímavou atrakciou sme pre nich aj my, raňajkujúci pred stanom. Pre Kappadokiu sú typické skalné útvary, ktoré sa krútia do neobvyklých tvarov a ukrývajú v sebe ľudské príbytky a skalné kostoly a sú výborným miestom, ak sa potrebujete trochu schladiť. 

„Tašky nehádžeme kaje – taje“ obľúbená hláška učiteľa zo základnej, platí aj v Turecku. Mali sme v pláne prejsť jedným skalným údolím a vrátiť sa späť. Ruksaky schovávame do kríkov, veď načo ich so sebou nosiť, keď sa vrátime rovnakou cestou.

Po 3 hodinách, keď sa vraciame späť  - zastaví nás skupina policajtov. Barety, kanady, za opaskom pištole a po turecky a posunkami sa nás pýtajú, či sú to naše ruksaky. Vyľakane prikyvujeme a naspäť sa vraciame v sprievode ozbrojenej eskorty. Nejaký miestny farmár zrejme našiel naše batohy a zavolal policajtov. Chápem, že bezpečnosť nadovšetko, ale 3 policajné autá a 12 policajtov - pre dva batohy - je predsa len trochu veľa. Našťastie všetko končí usmevmi - veď ako inak, keď si nerozumieme ani pol slova. Až ďalej nájdeme výstražnú tabuľku, podľa ktorej si treba dávať na veci pozor...

Naše ďalšie kroky vedú do údolia lásky - Love Valley. Cestou stretávame dvojicu trekkerov, ktorá akoby nám z oka vypadla - len sú o pár rokov starší. Mávame na seba a náramne sa na tom zabávame - veď sme široko ďaleko jediní, kto má klobúk, turistické palice a na chrbte gigantické ruksaky 

Uvažujeme, čo uvariť, aby sme neminuli veľa vody a v tom priamo pred nami vyviera v strede cesty nejaký železitý prameň. Neváhame ani sekundu - piť sa dá a po zmiešaní s vodou vo fľaši - aj uvariť.

O pár minút neskôr nás pri tom istom prameni míňa farmár a len neveriacky krúti hlavou nad tým, čo tam robíme, keď sme umývali riady z večere.

Balóny nás prenasledujú aj ďalšie ráno. Veď čo je krajší budíček, ako keď vám nad stanom prelietava nekonečné množstvo balónov, pokrikujú na vás turisti a dobre sa na tom zabávajú?

Po raňajkách pokračujeme ďalej v našom putovaní a smerujeme k skalnému hradu. Neuškodí ani menšie občerstvenie – naša obľúbená ULUDAG limonata – citrónová malinovka, ktorá nám zachutila v autobuse a nejaké ovocie z miestneho trhu.

V Kappadokii strávime nakoniec 3 dni a presúvame sa ďalej do Ihlary – našim cieľom je kaňon označovaný za turecký Grand Canyon.

Turecko je asi najlepšia krajina na stopovanie. Len pár minút potom, čo nás na rozpálenom asfalte „vyhodil“ kamión, nám stojí ďalšie auto. Pán učiteľ s otcom, zrejme tiež učiteľom, pôvodne išli len pár km, ale asi sme sa im zapáčili a tak nás nakoniec odviezli až k cieľu našej cesty, pohostili pivom s hláškou „my nie sme moslimovia“, či arašidmi. My sme na oplátku vytiahli našu slivocu, z ktorej si obaja - a bez ostichu - poriadne "uhli"... 

Úzka cestička sa vinie popri rieke, okolo nás sú vysoké, kolmé, skalné steny. V momente, keď si chceme rozložiť stan, objaví sa strážca a upozrňuje nás, že tu sa stanovať rozhodne nesmie. A tak nemáme na výber, na noc zostávame v malom kempingovom domčeku na vode. 

Sme tu sami, úplná romantika. Ráno sa len naľahko vydávame na ďalší prieskum kaňonu, spoločnosť nám robia korytnačky, ktoré sa vyhrievajú na slnku. 

Už cestou do Ihlary sme z diaľky obdivovali sopku Hasan Dagi, hrdo sa týčiacu nad okolím a keď už sme tak blízko, bola by škoda ju nenavštíviť aj osobne. Chlapík idúci na ryby nás necháva v dedine Helvadere. Odtiaľ už musíme pešo. Je to tu úplne iné, ľudia sú oveľa milší, priateľskejší, každý nás zdraví a teší sa, že nás vidí. Obzvlášť deti. Práve to je na cestovaní to krásne. Stretávate nových ľudí, ktorí nemajú problém vás pozvať do svojho príbytku a pohostiť vás, hoci si vôbec nerozumiete.

Na ceste s frekvenciou 1 auto/hodina sa stopovať veľmi nedá, ale zrazu sa k nám - ako zázrakom - pomaly blíži traktor. Na vlečke sme sa ešte neviezli a hoci máme na hrboľatej ceste čo robiť, aby sme nespadli, naplno si to užívame. 

Konečne máme sopku Hasan Dagi ako na dlani. Na lúke rozkladáme stan, varíme večeru a prehodíme pár slov s miestnymi pastiermi. Cesta na vrchol by mala trvať 5 hodín. Budík nastavený, líhame si skoro, pomaly zaspávame a zrazu sa prirúti stádo asi 200 oviec a kôz. Kto by zaspal s toľkými zvoncami za dverami. Našťastie sa presunú inam a ani neviem ako, je ráno, takmer 5.

Po rýchlych raňajkách a úplne naľahko vyrážame smer Hasan Dagi /3253 mnm/. V šotoline vyšliapaná úzka cestička zarezaná v kopci sa pomaly stráca, tak sa vydávame kaňonom. Je to dosť náročné, kamene sa nám pod nohami zosúvajú, tak radšej volíme cestu po väčších stabilnejších balvanoch. Cestou narazíme na vodu, ale keďže je to veľká nádrž bez prítoku, radšej neriskujeme. Namiesto značiek nám cestu ukazujú prázdne fľaše pohádzané okolo. Po 4 hodinách sa dostávame na vrchol. 

Ten výhľad stál za tú námahu. Cesta dole ide oveľa rýchlejšie, stačí sa len šmýkať po kamennej suti.

Ramadán v moslimských krajinách má jednu veľkú výhodu. Reštaurácie cez deň zývajú prázdnotou a preto je "menu" veľmi lacné. Už včera sme si všimli v dedine veľký nápis - FISH + SALAD + COLA = 10 lira. No dá sa tomu odolať?

Hasan Dagi teda nechávame za sebou a vraciame sa späť do dediny. Jedlo bolo skvelé. Mňam, ryba, šalát, kopec chleba a k tomu kola. Na noc sa utáboríme pri jazere, spoločnosť nám robia striedavo kozy, ovce, kravy i rybári.

Vraciame sa späť do Ihlary, cestou dostávame od miestnych višne. Áut tu veľa nechodí, preto sme vďační aj za krátky odvoz na vlečke traktora. Deťom ponúkam višne, ale asi sa toho prízraku v klobúku boja...

Nevadí, nám padnú celkom vhod počas nekončeného pochodu po asfaltke, územím nikoho. Máme ešte pár dní do odletu, tak si chceme užiť ešte trochu morského vzduchu. Opäť sa nám darí stopovať a nakoniec končíme až v miliónovom meste Konya. Večer sa pomaly blíži, máme toho plné zuby, takže mierime na autobusovú stanicu.

Sledovaním ¼ MS vo futbale si krátime čas. Bus ide až ráno o 1. Turecké autobusy sú na vysokej úrovni, samozrejmosťou je občerstvenie /teplý nápoj + sladkosť/ a voda. Vystupujeme v Manavgaste. Chceli sme sa pozrieť na vodopády, ale odradilo nás ich komerčné poňatie. Ale i tak sme si užili aspoň menší vodopád, keď sme v jeho blízkosti naberali vodu do fliaš.

Nemecky hovoriaci taxikár nám odporučil kemp na pláži. Pri cene 5€ za všetko tu ostávame 3 dni. Užívame si sprchu skoro po 2 týždňoch, more a jedlo z miestnych trhov.

Naše turecké dobrodružstvo je na konci. Počas viac ako dvoch týždňov sme zažili Turecko úplne iné, ako je to, čo ponúkajú cestovky v katalógoch. Turecko oveľa krajšie, prívetivejšie, dobrodružné a divoké...

Na letisku v Istanbule sedí na vedľajšej lavičke rodina vracajúca sa z ALL-INCLUSIVE dovolenky. Ponad rameno sledujem ako si prezerajú na tablete dovolenkové fotky. Opakujúce sa motívy - na pláži, na večeri, pri bazéne, mi dáva jasnú odpoveď na to, kto v Turecku zažil skutočnú "all-inclusive" dovolenku..ale čo si človek nevyskúša a neodtrpí na vlastnej koži, tomu neuverí.

Z D I E Ľ A J  a l e b o  S Ť A H U J  G P X

Mohlo by ťa zaujímať

TEST: Dva týždne s Peugeot RIFTER - ideálne auto pre bajkera?

Saint-Luc - sprievodca MTB Švajčiarskom

Saint-Luc | Švajčiarsko

Cyklotrasy Paseky - aké sú legálne traily v Malej Fatre?

Malá Fatra | Slovakia

Singletraily Lechnica - zjavenie na slovenskej mtb scéne

Pieniny | Slovakia

 


Chceš mapu?

Napíš nám správu na Facebooku, radi ti ju pošleme. Prečo takto komplikovane? Lebo bezcharakterní udavači nemajú ani kúska hanby a poľujú na "vlastných"!

prejsť na Facebook