SlovenskoIdú Vianoce, snehu nikde, zato blata požehnane. Práve preto sa hodí report z lokality, kde si zajazdíte aj vtedy, keď to už naozaj nikde inde nepôjde. Report je síce z mája, ale štrkový charakter a podložie z dolomitových vápencov zaručuje, že ak je všade blato, tu určite nebude. Toto je náš májový príbeh...
Keď sme minulé leto absolvovali hrebeň Inovca, z Trenčína až po Piešťany, boli sme rozhodnutí, že sa sem opäť vrátime. Tento krát sme vynechali najvyšší vrchol, zalesnený Inovec, s nadmorskou výškou 1042 m n.m. a vrhli sa na objavovanie toho najlepšieho, čo toto pohorie môže ponúknuť. A že to bola pecka, to uvidíte sami!
Nad údolím stredného toku rieky Váh sa mocne vypínajú ruiny hradu Tematín, ktorý bol v minulosti súčasťou ochrany severozápadných priesmykov Uhorska. A práve tu, pod stredovekým hradom ukrytým v zalesnených kopcoch, sa vinie dvojica luxusných singláčov...
Pozvoľna stúpame Lúčanskou dolinou, po modrej turistickej značke, kamenistou lesnou cestou z malej dedinky Lúky. Asi po pol hodine šliapania sa dostávame k drevenej tabuli s nápisom „Stará hradná cesta“ - kde spravíme vľavo vbok! Presne v tomto momente začína prvá časť trailu...
Dámy a páni, je čas sa konečne zoznámiť s bratmi Ihelníkom a Borovišťom. Miestnymi singlami, ktoré si po spoločnom začiatku na Ypsilonovej križovatke, idú každý svojou cestou.
Ako prvý si vyberáme Ihelník. Hladká štrková cestička sa pred nami kľukatí takmer bez technických vložiek. Púšťam brzdy, borovice sa menia na jednu súvislú, rozmazanú a nepreniknuteľnú stenu. Kamene a šišky ustreľujú spod kolies, užívam si rýchlosť a adrenalín, ktorý prichádza spolu s ňou. Je zbytočné to ďalej vysvetľovať, uvidíš sám, ti povídam, tos nežral, jak Ramadán!
Dlhé zjazdové pasáže striedajú krátke kopčeky s výhľadmi na hrebeň Inovca. Trail má fakt grády, na pár miestach na nás síce vycerí zuby v podobe kamenných pasáží, ale inak je v celku jednoduchý a bude sa páčiť aj tvojej frajerke ;) Tá moja z neho bola nadšená!
Trail končí pri tabuli so základnými informáciami o lokalite Tematínske vrchy, podľa ktorej v celej oblasti vládne takmer stredomorská klíma – čo má za následok aj to suché podložie...
Tu sa treba dať po ľavej ruke, smerom k lúke a po pár metroch nasledovať poľnú cestu, smerom doprava. Stratené výškové metre naberáme naspäť, vraciame sa totiž znova na hrad Tematín.
Stúpanie, po prašnej kamenistej ceste, nie je zvlášť náročné, až na posledný úsek tesne pod hradom, keď treba malý kúsok potlačiť a sme tam.
Tematín, strážny hrad z 13. storočia, bol dobitý a spustošený v roku 1710 cisárskymi vojskami, odvtedy je v ruinách. Už osem rokov tu prebiehajú konzervačné práce a je to vidieť. Opakujem sa, ale naozaj obdivujem ľudí, ktorí svoj voľný čas venujú záchrane slovenského kultúrneho dedičstva.
Sme tu úplne sami. Z plošiny pri hlavnej veži, z pohodlnej lavičky, je pekný výhľad na južnú časť Považského Inovca a severný výbežok Podunajskej nížiny. Od Nového Mesta nad Váhom, cez Piešťany až k Hlohovcu, v pozadí vidieť Malé aj Biele Karpaty.
Je ale čas pohnúť sa ďalej. Z hradu nás kamenistým zjazdom zviedla modrá TZ za pár minút. Dostávame sa znova na miesto, kde sme dnes už raz boli, k ceduli s nápisom „Starodávna hradná cesta“. A opäť vyrážame rovnakým smerom ako po prvý raz - ale na druhý z dvojice singláčov, s názvom Borovište.
Len zriedkavo sa stáva, že taký nenápadný a na prvý pohľad ničím nezaujímavý kopec, ukrýva také skvelé traily. Alebo ako v tomto prípade - dokonca dva! Keď je ale už raz tomu tak, prečo sa brániť?
Prvých 600 metrov majú oba traily spoločné, rýchly úvod nás správne nahecuje a na „Ypsilone“ točíme ostro doľava, dole kopcom.
Borovište má rovnaký charakter ako Ihelník, len je to tu podstatne rýchlejšie a v spodnej časti divokejšie. Vetvy sukulentných borovíc nemilosrdne šľahajú, preto silno odporúčam dlhé rukávy, podkolienky a okuliare. Aj bez nich si to samozrejme užijete, len to bude trochu bolieť ;)
Úzka cestička sa asi po dvoch kilometroch zábavného zjazdu plynule napojí na zvážnicu, smerujúcu späť do dediny. Ešte predtým ale zastavujeme na lúke, kde za zvukov cvrčkov rekapitulujme tento skvelý deň a rýchlo sa zhodneme, že sa nám domov akosi nechce. Našťastie už asi mesiac v aute vozíme stan a spacáky a dnes ich konečne aj využijeme.
Chvíľa pozerania do mapy, balíme bajky a smerujeme k nádrži Striebornica, kde rozkladáme svoj base camp. Užívajúc si západ slnka odrážajúci sa na vodnej hladine, spokojne zaspávame a snívame o ďalších parádnych dobrodružstvách, ktoré nás ešte čakajú...
PS: Ešte predtým, ako sme zaliezli do spacákov, stojíme na pivo a pizzu v miestnej putike, ktorej názov som už dávno zabudol. Nikdy ale nezabudnem na banner, čo im tam visel. A nie pre tú hrubku, ktorá mi ako synovi učiteľky kole oči, ale preto, že on bol odpoveďou na otázku, prečo to všetko robíme!
