Najväčšou náhornou plošinou Európy

Hardangervidda | Norway

Sever Európy ma lákal od doby, kedy som videl film Petra Pavlíčka – Sám napříč Femundsmarkou

Divočina, nedotknutá a ľudoprázdna krajina – to je presne to čo hľadám! A aj napriek tomu, že ani ja, ani priateľka Daša nemáme radi zimu, rozmýšľať sme dlho nemuseli - „letnú“ dovolenku strávime na chladnom nórskom severe, presnejšie na najväčšej náhornej plošine Európy – NP Hardangervidda

No ale ako to už býva, človek mieni, osud mení. Po príchode do HD nás čakala, aj pre Nórsko v tomto ročnom období, výnimočná snehová prikrývka a tak sa naplánovaný 10 dňový prechod naprieč HD nekonal. Respektíve nekonal sa v takej podobe, ako sme si stanovili a po troch dňoch strávených v divočine sa musíme kvôli vrtochom počasia, presunúť trochu južnejšie a pokračovať v objavovaní Nórska inde. 

Zdvihnutý palec poznajú všade vo svete, ale nie všade naň reagujú, našťastie Nóri majú stopárov radi. Ako prvý nám zastavil žltý kamión s usmievavým pánom, tesne pred dôchodkovým vekom. Aspoň tak som si to vypočítal, keď mi perfektnou angličtinou oznámil, že už jazdí viac ako 45 rokov.

Nemôže pochopiť čo tu v takomto počasí robíme a keď mu ukazujem domček, na ktorého terase sme si predchádzajúcu noc bez ostychu rozložili stan, krúti nad nami hlavou. Backpacking sa v Nórsku nenosí, nedokáže pochopiť, ako môže niekto do ich krajiny prísť bez auta, vzdialenosť 10-15 km do najbližšieho obchodu pre nich nehrá žiadnu rolu, podobne ako denno-denné „chodenie s odpadkami“ do kontajnera za dedinou.

Veď prečo by sa trápili, keď učiteľ na dôchodku berie mesačne 3700 EUR, čo je 67% z platu, ktorý dostával a môže si kúpiť prakticky všetko, na čo si pomyslí, na čo má chuť. Napriek tomu bežný Nór trávi dovolenku vo svojej krajine, niekde v domčeku na samote a nemá potrebu cestovať mimo Škandináviu, veď načo aj, keď je mu doma tak dobre.

Nečudujeme sa mu a sme mu vďační za objasnenie pomerov. Mestečko Eidfjord, v ktorom nás kamionista Lars vyložil, leží síce severnejšie, ale vďaka neďalekému fjordu Hardangerfjord - v ktorom kotvila aj svetoznáma Queen Mary II - má o poznanie priaznivejšiu klímu. Hoci jemne mrholí, vyberáme sa na túru k vodopádom Vøringfossen, ktorú aj s pomocou info tabule v centre mesta narýchlo plánujeme.

O severskom daždi sme počuli dosť, ale neverili. Teraz už veríme ale nedbáme. Absenciu značiek už tiež neriešime, občas sa niekoho po ceste pýtame, inak ideme viac menej podľa intuície a našťastie správne.

Stúpať z úrovne hladiny mora do výšky cez 1500 metrov nie je sranda. A ak je stúpanie kolmé ako stena, vedie hustou vegetáciou po málo vychodených cestičkách, zahŕňa prechody vodopádov, až potom je to tá pravá zábava. Až pri takýchto situáciách si človek uvedomí, že k životu toho až tak veľa nepotrebuje. Dobrého parťáka, trochu jedla, vody a suché miesto na spanie.

Po noci strávenej na plošine, ktorá ako by bola pripravená presne pre rozmery nášho stanu vyrážame ďalej. Reči typu – veď za tamtým zlomom už musí byť vrchol – naberajú na intenzite.

Vrchol je však v nedohľadne ale pribúda snehu. Najskôr sa mu snažíme vyhýbať, preskakujeme zo skaly na skalu, keď sa pred nami objaví jedno súvislé snehové pole, vyberáme z batohov osvedčené igelitové vrecká, obúvame si ich na ponožky a ideme ďalej.

V podobných situáciách si človek kladie známu klišé otázku – čo tu vlastne robím – alebo sa podobne ako ja – zaprisaháva, že na budúci rok pôjde v lete niekam na juh. Nič nie je ale také zlé ako to na prvý pohľad vyzerá a tak so stále silnejšie svietiacim slnkom sa zlepšuje aj nálada.

Stále častejšie stojíme a kocháme sa hrou farieb a slnečných odleskov na monumentálnych masívoch ľadu a ani neviem ako a ideme z kopca. A z kopca ide aj dnešný deň, blíži sa večer. Nič tomu síce nenasvedčuje, slnko je ešte vysoko na oblohe, pohľad na hodinky ale neklame. V tomto je zradnosť polárneho dňa. Kopec, pod ktorým sme sa rozložili a ktorého meno ani srnka netuší, sa nápadne ponáša na stolové hory Južnej Ameriky a tak dostáva prozaické meno – Roraima.

Vodopády Vøringfossen padajú do údolia zo 185 metrovej výšky a nedajú sa prehliadnuť, sú jednoducho veľkolepé. Nám nevadí, že v Nórsku je pred nimi ďalších 82 vyšších vodopádov, nás teší, že sme k nimi prišli po vlastných. A od hladiny mora.

Kvôli autobusovým zájazdom s turistami je tu naraz pritesno a tak s mapou v ruke a radami od predavačky pohľadníc, opúšťame turistickú atrakciu a ideme hľadať menej civilizovaný kút.

Len škoda, že pri tom hľadaní sa musíme rozlúčiť s nastúpanými výškovými metrami. Stará, do skál vytesaná, vojenská cesta sa stráca kdesi v údolí a keď ju pre zával musíme opustiť, prvý raz vyberáme z batohov aj čelovky. Doteraz, vďaka polárnemu dňu a svetlu aj v noci, zostávali nevyužité, cez takmer 3 km dlhý tunel sa však bez nich nedá. Najväčšia sranda je, že sa jedná o tunel pre autá a my ideme po krajnici cesty! No zážitok ako má byť.

Do konca nám zostávajú ešte štyri dni. Žiadnu ďalšiu veľkú túru už nechystáme, obzvlášť po tom, ako sa dozvedáme, že tohto ročná snehová nádielka je najväčšia za posledných 20 rokov. Stan nechávame na jednom mieste a chodíme len naľahko, na kratšie výlety na okolité kopce.

Posledný deň opäť skúšame šťastie a stopujeme. Musíme sa dodať na vlak do dedinky Haugastol. Keď už prepadáme beznádeji, stojí pri nás prvé auto - mladý kuchár. Neskôr nám zastavil chalan so psom a do tretice nás berie učiteľ na dôchodku. Hlavne pána učiteľa zaujíma ako sa na Slovensku žije, či máme priemysel, aké sú majetkové pomery a podobne. Keď mi spomenie aký dôchodok mesačne berie, je mi trochu trápne, dokonca až tak, že odmietam ponúknutú čokoládu :D

Poslednú noc pred odchodom z Nórska trávime v oblasti NP Hallingskarvet. Fučí ako besné, ale po malých problémoch nakoniec úspešne staviame stan. Spať sa nám nechce a tak ešte skúmame okolie.

Pred vstupom do civilizácie sa musíme dať do poriadku. Našťastie na stanici je malý záchod s umývadlom, ktorý nám bohato stačí. Ak by niekto na stanicu nečakane prišiel, veľmi by sa asi čudoval tejto scéne - dvaja turisti pobehujúci po čakárni len v uterákoch a šľapkách. Našťastie sme tu sami a tak sa žiadne šoky nekonajú.

Nočný vlak do Osla síce trochu meškal, ale komfort v podobe deky a nafukovacieho vankúšika na každom sedadle, nám 5 hodinovú cestu dostatočne spríjemnil.

Návraty do civilizácie sú pre mňa vždy také čudné. Ruchy vnímam akosi intenzívnejšie, nedokážem pochopiť ten zhon okolo a teším sa aj z maličkostí. V obchode si kupujeme jablká a jogurt. Také bežné, no po dvoch týždňoch na polievkach zo sáčku, ryži a špagetách, chutia aj jablká ako najväčší poklad sveta. Ten pocit z prvého zahryznutia, po brade stekajúcu šťavu a omamnú sladkú chuť, to by som prial zažiť každému.

A práve preto cestujem, lebo cestovanie to je radosť, cestovanie to je poznanie, cestovanie to je vášeň.....

Z D I E Ľ A J  a l e b o  S Ť A H U J  G P X

Mohlo by ťa zaujímať

Najlepšie momenty roku 2017

Kade - tade | Planéta Zem

Shalom Izrael - únik od zimy na neokukané traily, časť 2

Izrael

Shalom Izrael - únik od zimy na neokukané traily, časť 1

Izrael

Wales - ako dobre mohlo byť, ale nebolo

Wales

Chceš mapu?

Napíš nám správu na Facebooku, radi ti ju pošleme. Prečo takto komplikovane? Lebo bezcharakterní udavači nemajú ani kúska hanby a poľujú na "vlastných"!

prejsť na Facebook