Divoký bikepacking vo Volovských vrchoch

Volovské vrchy | Slovakia
Naše hodnotenie
Stiahnuť GPX trailu

Mohlo to byť niekedy minulý rok na jeseň, keď som sa namotal na pár starých fotiek z Volovských vrchov. Predstavoval som si divočinu, opustené a nedotknuté hory, ktoré nás tam čakajú a minimálne milión zážitkov. Moja predstavivosť a fantázia pracovali na plné obrátky. Koncom apríla konečne dozrel čas a tak sme vyrazili. 

Plán bol „veľkolepý“ - 80 kilometrová hrebeňovka, takmer 3500 nastúpaných metrov a dve noci v stane - no proste bikepacking ako vystrihnutý zo žurnálu. Lenže realita bola trochu iná - veterná smršť a následná ťažba zmenili Volovské vrchy na nepoznanie. Mesačná krajina je slabý odvar.

Ale pekne poporiadku. Je štvrtok, krátko po jednej hodine a my sedíme v aute, zaparkovanom pri železničnej stanici v Hnilci. Z oblohy, odetej do všetkých odtieňov sivej, na okná vytrvalo bubnujú obrovské kvapky. 

Ešte prší? Nie. Hurá, tak ideme! Batohy, ťažké ako čert, vyhadzujeme na chrbát a asfaltovými serpentínami postupne naberáme výšku. Počiatočný elán, ktorý sprevádza každú cestu do neznáma, dokonale schladili tri prehánky behom 20 minút. No, pekne nám to začína...

V sedle Súľová sa napájame na červenú TZ /Cestu hrdinov SNP/ tiahnúcu sa celým hlavným hrebeňom Volovských vrchov. Stretávame prvý traktor, prechádzame prvým holorubom...

Cesta až do sedla Volovec má sínusoidný charakter, ako vlastne celé pohorie.

Striedajú sa úseky po širokých zvážniciach, kde polom a následná ťažba úplne zničili ráz krajiny, s cestičkami v starých hlbokých lesoch.

Spoza mrakov vykuklo slnko a všetko išlo hladko, až do momentu, keď sme sa rozhodli veriť mape a vyraziť k Chate pod Volovcom. Mapa hovorila o peknom singli, takže nebolo nad čím váhať.

Áno, krátky zjazd naozaj vyčaril úsmev na tvárach, ale ten rýchlo zamrzol pri stopke, ktorú nám vystavil brutálny polom. Prvotné obavy sa nakoniec nenaplnili a popadané stromy nás obrali len o dvadsať minút nervov.

Pri chate, ktorá je mimo sezónu otvorená iba cez víkendy, naberáme z výdatného prameňa vodu a po zelenej TZ prekonávame posledných, poriadne výživných, 500 metrov k cieľu.

Juhovýchodný vrchol Volovca, ktorý dostal meno podľa zhluku skál, Skalisko, patril počas druhej svetovej vojny do územia Maďarska a s výškou 1293 metrov bol jeho najvyšším vrchom. Výhľad na všetky svetové strany patrí medzi najkrajšie na Slovensku a teda dobre vidíme, ako k nám vietor ženie hrozivo vyzerajúce mraky. Čože? Ďalšia búrka, to snáď nie...

Ale ba. Ešte som to poriadne ani nestihol dopovedať, už padajú prvé kvapky a v diaľke sa blýska. Postavený stan v rýchlosti presúvame o hodný kus nižšie, bicykle hádžeme medzi stromy a s malými dušičkami zaliezame.

Našťastie ráno sú chmáry preč, všetko je svieže, zelené a naokolo radostne štebocú vtáky. Atmosféra horských rán má „sakra“ niečo do seba!

Pokračujeme úzkou cestičkou, pod kolesami šuští ihličie, zábavu umocňujú občasné korene a skoky cez spadnuté stromy. Ako je ale vo Volovských dobrým zvykom, vzápätí po zjazde nasleduje prudký výšľap. Takto sa to opakuje v pravidelných intervaloch, na mnohých miestach tlačíme, či prenášame cez popadané stromy. Jednoducho, je to riadna divočina.

Asi najkrajšia časť začína od sedla Krivé, kde sa v obkľúčení čučoriedok plazí v tráve úzky trail, ktorý končí až Pod Bielymi skalami. Tam sa mení na zvážnicu. Práve na nej stretávame prvých a posledných turistov. Tak teraz už vieme, že nie sme v tých horách sami.

Okolo vodnej nádrže Úhorná, obľúbeného rekreačného miesta, mierime až do Smolníka. Bohatú banskú históriu cítiť na každom kroku, ale počkať - okrem nej tu cítiť ešte niečo celkom iné. Kostolný zvon odbíja dvanástu a v reštike na námestí pripravujú obed. To je ono!

Slováka nemôže slovenská kuchyňa prekvapiť, ale keď nám čašníčka s úsmevom doniesla 20 centimetrov vysoký slivkový koláč, neviem od úžasu zatvoriť ústa.

Všetky metre, ktoré sme zjazdom do Smolníka stratili, musíme teraz nastúpať naspäť a s plnými bruchami to ide ztuha. Cítim každé sústo, našťastie lúky a háje ponúkajú výhľady na krásnu okolitú scenériu, takže časté zastávky zvaľujem na kochanie sa.

V kúpeľoch Štós, ležiacich v lone malebnej prírody, plnej voňavých jedlí a smrekov, sme už za polovicou našej cesty. Po krátkom oddychu na lúke, nasleduje ďalší, niekoľko kilometrový výstup, okorenený hneď v úvode prekážkovou dráhou, ktorú nám tu na pobavenie prichystali páni lesníci. Inak nič nové, široká zvážnica si razí cestu popod Lastovičí vrch, krátky zjazd a opäť výšlap.

Zastavujeme pri studničke, dopĺňame zásoby vody a s plnou vervou sa púšťame do prudkého výstupu na Zbojnícku skalu. Cestička je parádna, len škoda, že stúpa. Posledné metre pomedzi korene, skaly a padnuté stromy dávame s bajkom na chrbte.

Zvyšky starého pralesa aj tu preriedila veterná smršť, čo výnimočne nevadí, lebo vyrúbaný masív ponúka nádherné výhľady na hlboké lesy Slovenského Rudohoria. Až tu, po 1.5 dni, začína konečne zábava, na ktorú sme čakali od začiatku. Úzky chodník nás vedie lesom, zablúdiť sa nedá. Na pár miestach obťažuje bujná vegetácia, ale nie je to nič strašné. 

Po skrotení trailu stojíme na Kloptani. Drevená rozhľadňa s prístreškom, ohnisko a výhľad na Tatry nás donútili zostať tu na noc.

Ráno sa nám z vyhriatych spacákov nechce, tak vyťahujem tekuté ovocie – na rozprúdenie krvi. A na raňajky dva kilometre dlhý trail, s lesnou príchuťou.

Stále po červenej, striedavo zvážnicami a lesnými cestičkami, prichádzame na 1246 metrov vysokú, turistami často navštevovanú, Kojšovskú hoľu. Obľube sa nie je čo čudovať. Pri dobrých podmienkach sa dá užiť prekrásny kruhový pohľad na panorámu Nízkych a Vysokých Tatier, ako aj celú východnú časť Slovenska.

My také šťastie nemáme, ale výhľady tento raz nie sú to, o čo tu frčí. Z vrcholu vedie smerom na Gelnicu parádny singláč, asi ten najlepší, čo sme vo Volovských išli.

Krásny technický zjazd nás núti byť po celý čas v strehu, navyše okolité brezy, vnášajú do toho celého trochu škandinávskej mystiky.

Záver už nebol taký úžasný. Míňame ďalší dominantný a turistami vyhľadávaný vrchol - Folkmarskú skalu /915 m n.m./ a zo železničnej stanice v Gelnici, sa vláčikom motoráčikom, pohodlne vraciame späť k autu.

Volovské vrchy nás naozaj prekvapili. Škoda, že nie pozitívne. Našťastie sa medzi zvážnicami a torzami stromov našli aj pekné miesta, posledné kúsky pralesa, ktoré sme si stihli užiť, kým navždy zmiznú. Škoda, veľká škoda. Pár rokov dozadu to musela byť neskutočná divočina...

Z D I E Ľ A J  a l e b o  S Ť A H U J  G P X

stiahnuť GPX

Mohlo by ťa zaujímať

Najlepšie momenty roku 2017

Kade - tade | Planéta Zem

Shalom Izrael - únik od zimy na neokukané traily, časť 2

Izrael

Shalom Izrael - únik od zimy na neokukané traily, časť 1

Izrael

Wales - ako dobre mohlo byť, ale nebolo

Wales

Chceš mapu?

Napíš nám správu na Facebooku, radi ti ju pošleme. Prečo takto komplikovane? Lebo bezcharakterní udavači nemajú ani kúska hanby a poľujú na "vlastných"!

prejsť na Facebook