Marhaba, vraví Maročan, keď víta vo svojej zemi, alebo dome, hosťa. Je to milý pozdrav, ktorý vyzýva príchodzieho, aby sa na návšteve cítil rovnako dobre ako doma.
Keď sa na internete objavili letenky do tejto severoafrickej krajiny za smiešnu cenu, neváhali sme ani minútu. Vybrali sme si termín koncom septembra a celú cestu sme poňali ako low cost „poznávačku“ len s príručnou batožinou.
Je 28. september a my plní očakávaní sedíme v lietadle smerujúcom z BA do Bergama. O nocovaní na bergamskom letisku nájdete na nete kopec skúseností, málo ktorá je však pozitívna. Talianski ochrankári sú tu arogantní ako málokde, preto si v neďalekom nákupnom centre kupujeme nejakú vodu, sladkosti a jedlo na spríjemnenie noci, ktorá nás tu čaká.
Ďalší deň ráno, krátko po 6 hodine, pristávame v Marakéši, stačí len vymeniť peniaze a vyrážame za našim africkým dobrodružstvom. Po krátkej, ale šialenej jazde taxíkom – za neustáleho zvuku klaksónov – už nasávame „orientálnu“ atmosféru v medine. Stojíme na známom námestí Jemaa el-Fnaa, ktoré je teraz relatívne prázdne, ale večer sa zmení na nepoznanie.
Rozprávkari, zaklínači hadov, stánky s jedlom, vôňa, hudba. Tomu sa jednoducho nedá odolať a ani sa veľmi nebránime – vnárame sa do davu, chodíme, kocháme sa, ochutnávame miestne špeciality.
150 km od Marakéša sa nachádza krásna prírodná scenéria, 110 metrov vysoké vodopády Ouzoud. Pri našej okružnej ceste okolo nich sme sa spoznali s rastafariánskymi típkami a s drzými makakmi.
Na 3 deň Marakéš opúšťame a čaká nás cesta cez Ouarzazate (Warzázat), kde sa zdržíme len krátko, prehliadkou jednej z najväčších kasieb, ktorá je postavená z vysušenej zmesi hliny a trstiny. Pokračujeme do Ait Benhaddou s terasovitým pieskovým ksárom, kde sa natáčalo niekoľko známych filmov a deň končíme v Gorges du Dades, v známej tiesňave údolia rieky Dades.
Cestou do ďalšej známej tiesňavy, Gorges du Todra, sa zastavujeme v miestnej osade, kde môžeme vidieť ako sa tkajú pravé berberské koberce. Celkom nás prekvapuje miestna pohostinnosť, ktorá je u zdržanlivých arabov skôr výnimkou ako pravidlom. Napriek tomu neodmietame pozvanie na berberskú whisky alias silný mätový čaj s cukrom. Na cestovaní je najkrajší práve ten stret s miestnou kultúrou, búranie bariér a predsudkov, sledovanie ich spôsobu života...
Sahara, tento sen sme si jednoducho museli splniť. Prichádzame sem takmer so západom slnka, berberskí sprievodcovia každému prideľujú jeden „púštny koráb“. Všetky ťavy sú kľudné, pokojne ležia v piesku, iba jednej sa na nadchádzajúci výlet nechce, vydáva „divé“ zvuky, tečie jej z papule pena a kto ju dostal – no predsa Juro. V kútiku duše obdivujem jeho odvahu, hoci ako mi neskôr povedal – celú cestu tŕpol, či ho Bob Marley, ako sa jeho ťava volala, nezavlečie niekam do púšte.
Nič také sa nestalo a tak si môžeme užiť atmosféru berberských stanov. Po dobrom jedle – pri ktorom debatujeme so skupinkou Nemcov, sa bavíme pri miestnej hudbe a spokojní zaspávame na teplom saharskom piesku pod oblohou plnou hviezd.
Hovorí sa, že miestnych najlepšie spoznáš pri cestovaní hromadnou dopravou. Je to pravda, človek pri cestovaní autobusom zažije fakt všeličo. Aj to, že expresbus do Fesu príde o 3 hodiny neskôr ako mal, že si vodiči spravili ½ hod. prestávku na jedlo aj s bežiacim motorom a že potom 5 minút od Fesu museli natankovať aby sme vôbec došli. Plné autobusy tu nehrozia, zoberú vždy len toľko ľudí koľko je miest na sedenie. To však neplatí o preprave tovaru, za menší poplatok vám odvezú čo chcete a kam chcete. Aj obrovské balíky plné ďatlí...
Fes, mesto s úžasnou 1000 rokov starou stredovekou arabskou štvrťou. Úzke uličky plné remeselníkov, typické farbiarne koží, rôzne ovocie, korenie...
Po autobuse, sme vyskúšali aj vlak na cestu do Tazy, kde sa nachádza NP Tazzeka s krásnou jaskyňou Fríwato. Za poplatok môžete prejsť celý okruh jaskyne ak vám nevadí plazenie cez úzke chodby. Kvôli Jurovej výške sme to radšej neriskovali, ale i tak to stálo za to. Čo ma mrzelo boli zabudnuté 2 páry mojich obľúbených ponožiek, ktoré sa tu sušili na slnku...
Z Fesu sme sa skoro ráno presunuli vlakom do Tangeru. Sprievodca nám urobil 2 miesta, vedľa mračiaceho sa páru, ktorému sme narušili pohodlie. Ale čo bolo dôležité, upozornil nás na potrebný prestup, nebyť jeho skončíme niekde na opačnom konci krajiny. Tanger je prístavné mesto na severe krajiny, kde už cítite európsky vplyv. Nie je sa čo čudovať, keď španielske pobrežie je čo by kameňom dohodil. Snažia sa tu z toho spraviť letovisko, ale ten neporiadok všade okolo a hlavne na pláži nezanecháva dobrý dojem. My sme ale zvyknutí, posledné dni trávime na pobreží Atlantiku a ani studená voda, nás neodradí sa okúpať.
Keďže nám lietadlo letelo až skoro ráno a mali sme dostatok času, išli sme na letisko pešo. Navigovali sme sa podľa občasných tabúľ alebo rukami nohami s pomocou miestnych, ktorí vedeli len španielsky a arabsky. Nikdy nezabudnem na pohľad – ako Juro s roztiahnutými rukami imituje lietadlo, po tom, čo nepochodil s medzinárodnými názvami pre letisko.
Že sa naše skvelé dobrodružstvo končí, tušíme aj podľa nákupného centra, ktoré stojí za mestom. Lúčime sa s tebou Maroko. Dúfam, že sa sem ešte raz vrátime, tento krát už s turistickou výbavou pri zdolávaní najvyššieho vrchu Severnej Afriky – Djebel Toubkalu.
