USAPo I-80tke, ktorá sa tiahla do nekonečna a ešte ďalej, to pri minimálnej premávke celkom rýchlo "odsejpalo". Za oknom sa striedali obrazy rozľahlej krajiny a my sme z Kalifornie, kde sme si zajazdili v Downieville, smerovali do Moabu v Utahu.
Hneď pri prvom tankovaní, pretože v Amerike je postup na benzikách obrátený (najskôr zaplať, potom tankuj), sme boli všetkým na smiech - ktoré auto je vaše? To malé?, - spýtal sa s úsmevom pumpár. A keď prišiel bližšie a videl že sme doň naskladali dva bicykle a všetko vybavenie na mesiac kempovania, úsmev mu zamrzol. Pretože v USA znamená čím väčšie, tým lepšie. Monštruózne SUVčka, karavany vo veľkosti autobusu. My sme mali najnižšiu triedu aká bola v ponuke, konkrétne Hyundai Accent a aj tak nás prenájom vyšiel viac než letenka.
CENA PALIVA V USA: V USA sa tankuje v bareloch, preto môžu byť ceny spočiatku mätúce. Barel = 3.78 litra. Rozstrel cien je od 2.8 $ až po viac ako 4 doláre za barel, podľa štátu. Pri platbe kartou sú v niektorých štátoch vyššie ceny ako pri platbe v hotovosti!
Zato cena jedla bola pre nás jedno z najpríjemnejších prekvapení. Aj keď sa ceny potravín menia štát od štátu, stále sú porovnateľné s našimi a myslím, že potraviny v USA sú oveľa kvalitnejšie ako na Slovensku. Hustú sieť rýchlych občerstvení sme samozrejme oblúkom obchádzali a radšej nakupovalii vo veľkých supermarketoch typu Walmart a varili si sami.
Výber bol obrovský, oveľa väčší ako v Európe, ale sladkastý toustový chlieb nám už po pár dňoch poriadne liezol na nervy. Radšej sme si kupovali "pečivo vo výpredajoch", 1-2 dni staré, za zlomok pôvodnej ceny. Potom sa stávalo, že sme si kúpili 20 žemlí za 50 centov a podobne, ale nemali ho všade, takže sa toustovému chlebu vyhnúť nedalo...
Noc na soľnej pláni Bonneville, kúsok od mesta Salt Lake City, bol celkom zážitok. A ráno sa pred nami konečne objavili červenkasté skalné formácie Moabu - miesta označeného zlatým špendlíkom na svetovej mtb mape!
Po dlhej ceste nám vidina zábavy v sedle prišla skvelá a tak hneď po príjazde vyrážame na trail "Deadman's Ridge". Pri krátkych, ale výživných stúpaniach síce fučím ako prepichnutý balón, ale vietor do plachiet mi vracajú zjazdy.
Šesť kilákov, s výhľadmi na zasnežené hory v pozadí, boli tak akurát pred ďalšími dňami vyplnenými najväčšími miestnymi klasikami - Magnificent 7 a Whole Enchiladou.
Moab je pre Američana niečo ako pre Slováka Štrbské pleso. Mieša sa tam proste hrozne veľa ľudí - od tých čo im stačí, že hory vidia z balkóna hotelovej izby, až po tých, čo sem prišli za najrôznejšími outdoorovými aktivitami. A hoci sa to môže zdať čudné, MTBčko je aj tu len okrajovou záležitosťou. Prím hrajú hlavne štvorkolky, terénne buginy a jeepy, ktoré jazdia aj po niektorých častiach cyklo trailov. Akože vážne. Šlapeš do kopca, v brutálnom teréne a oproti tebe ide jeep. Nechápeš, ale keď stretneš dvadsiaty, päťdesiaty, už to nevnímaš.
Moab naviac bezprostredne susedí s národným parkom Arches (nachádza sa v ňom približne 2000 skalných oblúkov) a voľné kempovanie je tu zakázané. Všade, na každej odbočke, na každom parkovisku alebo voľnej ploche sú cedule "NO CAMPING", ale prvú noc na to zvysoka ser.... a zostávame na parkovisku, z ktorého sme vyrážali na trail. Veď o čo ide, maximálne nás niekto vyhodí...
Magnificent 7 (Sedem statočných) je kombinácia siedmich rôznych trailov, ktoré spolu tvoria jedinečný 36 km dlhý okruh. Aj tu, ako veľa ďalších bajkerov, volíme vývoz na začiatok a som zato rád, pretože sa jedná o fyzicky najnáročnejší trail celého tripu.
Výškový profil na to nevyzerá, ale je to stále hore dole, hore, dole. A tie výšľapy. Keby som mal zadné koliesko ako kotúč na cirkulári, tak by som to nedal. Možno to bolo únavou po dlhej ceste, možno očakávaním, ale občas sme si pripadali, že ideme do kopca po schodoch. Z jedného balvanu na druhý, 50 metrov zjazdu a zase stúpať. Toľkokrát sme si mysleli, že na dnes máme už "odmakané" a vždy sme boli vyvedení z omylu.
Fotili sme sa tradične len na zjazdových sekciách, vo výľapoch sa mi foťak fakt vyťahovať nechcelo...
Dojem zachraňuje až posledný z trailov, Portal trail. Má označenie PRO LINE (double orange diamond) a všade o ňom píšu ako o extrémne exponovanom. Niektoré miesta lemujú cedule varujúce pred možnosťou pádu a vraj sa tu pár bajkerov aj zabilo. Vrchná časť mala fakt niekoľko krkolomných miest, dve z nich sme radšej preniesli, ale inak to bol jeden z najlepších trailov, aký sme v USA išli. A takto vyzeral v našom podaní...
Do púštnych oblastí sme si prišli predĺžiť leto, ale zatiaľ to vyzerá všelijako. Moab leží v nadmorskej výške 1220 metrov, takže sa každé ráno budíme s inovatkou na stane a po studenej noci sme dolámaní ako špagety. Únava ale musí nabok, pred nami je pravdepodobne jeden z najznámejších mtb trailov na svete! Alebo minimálne v USA - Whole Enchilada.
Na začiatok sme sa opäť dostali vývozom, vyšiel nás 30 dolárov na osobu. Shuttle spoločností je v Moabe veľa, ale cenové rozdiely nečakajte, majú to medzi sebou dohodnuté a všetci držia rovnaké ceny. Počas jedného dňa sa otočia dva krát, prvý vývoz, ktorým sme išli aj my, ide už o 7:30. Predsalen 55 kilomerov, aj keď s veľmi priaznivým pomerom výšľapu a zjazdu (↑ 584 m - ↓ 2376 m) je stále 55 kilometrov.
Ak je Whole Enchilada pre niečo cenená, je to jej neskutočná rozmanitosť - začína vo vysokohorskom prostredí, keď sa z parkoviska ešte stúpa do sedla Burro Pass /3 398 m n.m./ a končí v Moabskej púšti, pri rieke Colorado vo výške 1 226 m n.m.
Ide opäť o kombináciu, tentoraz šiestich trailov a najviac nás bavil záverečný Porcupine singletrack, spadajúci do kategórie "must ride" a samozrejme aj trail cez "alpine woods" z najvyšších polôh.
Veľa ľudí na Whole Enchiladu frfle kvôli strednej časti, Porcupine Road, čo ako názov naznačuje, je široká cesta. Síce plná balvanov a v krásnom prostredí, ale stále je to len široká cesta. A má 14 km, takže tak.
Nás ale viac vytáčalo množstvo ľudí, ktoré sme tu postretávali. V USA po trailoch jazdí fakt každý, aj tvoji rodičia by jazdili, keby bývali v USA a podľa toho to aj vyzerá. Proste sláva toho trailu naň privádza aj ľudí, ktorí 1/2 nesú, alebo tlačia. A naraziť na takúto skupinku je kríž. Obehneš ich, zastavíš na fotku, ale pokiaľ sa odfotíš, už ich máš zasa za riťou, čo je ešte ten lepší prípad...
Večer sme išli omrknúť múzeum dinosaurov, lebo Moab je jedným z najväčších nálezísk kostier prehistorických jašterov na svete, spravili si tradičné americké hotdogy, ráno si privstali na východ slnka a vyrazili na Captain Ahab trail.
Ako nám vodič shuttle včera povedal - "Slickrock je pre deti, choďte radšej Ahaba". A tak sme išli.
Ešte pri plánovaní, doma, sme sa zaoberali otázkou, či budeme na tie traily stačiť, či nebudú moc ťažké. Nakoniec sme ale zistili, že je dôležitejšie mať stehná zo železa, pretože traily sú náročnejšie na fyzičku, než na techniku.
A taký bol aj Ahab. Polka do kopca, polka dole kopcom a náročnejšie bolo vačšinu partov vyšlapať, ako ich zozjazdovať.
Poslednú noc v Moabe, pred presunom do Colorada, sme sa vyviezli vyššie do hor, našli si rovný kameň a zo stanu počítali hviezdy. Jedna, dve, tri....tak dobrú, o Colorade zasa nabudúce...
