USANie je to žiadny preklep, po druhý raz mierime do Utahu. Kým Moab leží v jeho východnej časti, mesto Hurricane, náš cieľ, susedí v západnej časti s Nevadou.
► KALIFORNIA - report z prvej časti čítaj tu
► MOAB - report z druhej časti čítaj tu
► COLORADO - report z tretej časti čítaj tu
► ARIZONA - report zo štvrtej časti čítaj tu
Mráz a drsné poveternostné podmienky tu vytvorili jedinečnú oblasť plnú skalných veží, ktoré sa stále menia. Keď sme sa ešte doma dozvedeli, že slávny "Red Bull Rampage" bude prebiehať presne v čase nášho tripu po USA a ešte k tomu v lokalite, ktorú beztak chceme navštíviť, všetko sme smerovali k tomu, aby sme v deň konania boli na danom mieste. To sa nám aj podarilo, horšie to už bolo s dostupnosťou vstupeniek, ktoré boli rozobrané dávno pred našim príchodom. Tak som si spravil aspoň takúto pamiatku...
S dlhým nosom a sklamane vyrážame na miestnu chuťovku, trail "Wire Mesa" a potom večer pri ohni v spoločnom objatí pozeráme na nebo plné hviezd.
Ráno nám spravila náladu poriadna šupa, trail "Grafton Mesa" asi to najťažšie v okolí, veľmi prudké, až tak, že na pár miestach do nás adrenalín búšil ako Usain Bolt pri rekorde na stovke. Nudná pasáž prakticky žiadna a spolu s výhľadmi na masív Zion bolo o zážitok postarané.
Na úplne opačnej strane mojej pocitovej stupnice stojí "Goosebery Mesa", veľmi obľúbený a mnohými bajkermi ospevovaný trail.
Neviem ako to máte vy, ale ja hodnotím trail podľa vnútorného pocitu po dojazde. Nevadí mi celý deň šliapať, nosiť bajk na chrbte, ale na oplátku si chcem užiť súvislejší zjazd. Ale tu toho bolo strašne málo. Taký ten radostný pocit z jazdy mi tu proste chýbal. Viem si ale predstaviť, že každý čistokrvný xc-čkar by tu pišťal blahom :)
Utah vyzeral pred miliónmi rokov ako raj - bol plný vysokých stromov, jazier a dinosaurov.
Pri pohľade na vyprahnutú púšť okolo seba sa tomu nechce ani veriť. Všetky tunajšie traily majú v názve "Mesa", čo označuje obrovskú skalnú plošinu, ktorá jediná je nemým svedkom prehistórie tohto územia. A tiež sa na nej skvele kempuje.
Všade inde s tým bol celkom problém, v Amerike aj z voľného kempovania urobili bezpečnú a jednoduchú zábavu pre všetkých. Vyhradené očíslované plochy, závory, ploty a zákazy všade kam sa pozrieš. V obchodoch vám dajú pokojne desať plastových tašiek, v reštauráciách používajú takmer výhradne plastové príbory a ulice miest každý večer blokujú kopy čiernych vriec narvaných plastovým odpadom. Normálka. No ak urobíte krok do trávy mimo chodníka, alebo si chcete rozložiť stan, dozviete sa, že ste bezohľadný ničiteľ prírody...
Ale tu na juhu Utahu nič z toho neplatilo, tu to bola Amerika, o ktorej sme snívali. Večer sme si nazbierali drevo a urobili táborák. Horúčava v tvári. Chlad od chrbta. Tmavé nebo plné hviezd. Za zvuku pesničky "Country roads, take me home" sme sa cítili šťastní, že sme na svete práve tu a teraz ...
Posledný deň v Utahu sme sa rozhodli stráviť v lokalite St. George, kde sa to vo veľkolepom amfiteátri púštneho kaňonu trailami len tak hemží.
Stihli sme dva, Zen trail a Barell trail. Oba traily vedú väčšinou hrebeňom, alebo v jeho blízkosti, veľké balvany potetované zubami od píl, dokazujú urputnú snahu bajkerov nejako sa cez náročnejšie úseky vyškrabať. Tí, čo poznajú stopu, sú vo výhode, my sme sa museli niekoľkokrát vrátiť, pretože dohladka vytvarované nábehy smerovali na, nekecám, dva a viac metrové dropy, na ktoré sme len valili oči.
Jeden z trailov - Zen - som si natočil aj na gopročku a takto vyzeral:
S blaženým úsmevom na tvári nakladáme bajky do auta a nasleduje zlatý klinec programu - ale keď vravím zlatý, myslím tým mesto kde má aj zlato najväčší lesk - LAS VEGAS...
