ThajskoV jeden moment stojíš uprostred smradľavej a hlučnej ulice Bangkoku, zahalený do dymu stúpajúceho zo stánku streetfoodu a na druhý deň ležíš v čistých, voňavých perinách svojej postele. Svet je malý a zážitky dostupnejšie. Teda, tak to kedysi bejvávalo, ale snáď to zase pôjde. Príde mi celkom vtipné, že doba, kedy sme po 20 hodinách v lietadle vystúpili do vravy desiať miliónového Bangkoku, mi pripadá, akoby sa odohrala v minulom živote, a predsa to bolo len pred pár mesiacmi. Tak veľa sa za ten čas udialo, tak veľmi svet slobodného cestovania zmenila korona...
O Thajsku, ako o prípadnej "mtb destinácii" sme začali prvýkrát uvažovať niekedy okolo roku 2017, kedy som na Instagrame narazil na fotky z enduro závodu v horách pri meste Chiang Mai. Profil som si lajkol a od tej doby sa ku mne dostávala pravidelná inšpirácia thajského jazdenia a zakaždým, keď mi niečo nové vyskočilo, ma udivilo, že tie traily, ktoré som videl, neboli vôbec na zahodenie. Ako to už tak býva, postupne ma táto vzdialená exotika vlákala do svojich pazúrov a nechcela pustiť. A pretože máme s Dašenou už niekoľko rokov tradíciu, že si miesto stupídnych vianočných darčekov kupujeme radšej zážitky a letenky do Thajska bývali jedny z najčastejšie akciových, nezostávalo, než thajskému chtíču podľahnúť a vyraziť.
Rovnako ako tisíce iných turistov a batôžkárov, začíname aj my svoju púť v metropole Bangkok. Krátko pred polnocou si mesto, cez deň rušné a plné života, mesto kde na ploche veľkej ako Praha žije deväť krát viac ľudí ako v Prahe, pozvoľna pláva na vlne chill-outu. Je tesne po Vianociach, v Európe vládne pevnou rukou pani zima, ale v Thajsku práve vrcholí obdobie sucha, ktoré trvá od konca októbra do začiatku marca. Teplomer, aj takto v noci, stále atakuje tridsiatku a pod váhou dvoch báglov s bajkami, sa mi tričko lepí na chrbát a z čela stekajú pramienky potu.
Horúčava a neznesiteľná vlhkosť vzduchu nás zasiahla v plnej sile, je tu ako v práčovni, autobusy už nejazdia a taxikári sú si toho dobre vedomí, takže sa predháňajú jeden pred druhým, aby nás zviezli. Lenže suma, ktorú chcú, je ďaleko za hranou "lacného" Thajska, o ktorom sme počuli a čítali. Na chodníku obďaleč vidím pofajčievať deda s vozíkom, aký sa kedysi používal na prepravu batožiny na železničných staniciach a zo srandy sa pýtam, či mi vozík nepožičia. Najskôr síce nechápe čo chcem, ale 50 Bahtov (thajská mena Baht má hodnotou 10 bahtov = 0,27 EUR), mu vyčarí úsmev na tvári a my si môžeme tašky s bicyklami pohodlne odviezť až k nášmu "guesthousu". Prvýkrát od roku 2007, totiž nespíme nadivoko v stane, alebo v aute, ale na celé štyri týždne máme viac - menej rezervované ubytovanie.
Ako som už spomenul, v Thajsku práve končí obdobie sucha, teploty cez deň stúpajú k 40 stupňom a vlhkosť vzduchu je okolo 85%. Skapatý ventilátor nad posteľou lenivo krája vzduch a keď na izbe skladáme bajky, dusíme sa vo vlastnej šťave. Vonku je to oveľa lepšie, bicyklujeme ulicami, kde si stredovek s budhistickou tradíciou a moderná doba plná mrakodrapov, nažívajú vedľa seba. Jazdí sa vľavo a najhorší je začiatok, kým človek nepochopí zásady stádovej psychológie, kde nikto nikomu neuhne, ale keď na to príde ani nikto nikoho neohrozí. Keďže sme v Ázii, vládne tu skôr pohoda, nikto nie je agresívny a počiatočný strach rýchlo vystriedala vlna adrenalínu - skútre obchádzame po chodníkoch, oni nás zase všetkými medzerami medzi autami, pretekáme s tuk tukom o to, kto je rýchlejší, skrátka, celý ten zmätok má svoju zvláštnu atmosféru, ktorú si buď zamilujete, alebo vám polezie na nervy. My to máme tak pol na pol. Mestá nás jednoducho neberú, ale bola by škoda Bangkok len tak odbiť, keď už sme tu.
Preto vyrážame na potulky po niektorých z neuveriteľného množstva budhistických chrámov, ktorých sú v ponuke asi štyri stovky.
Ani sa nenadáme a je večer. Po horúcom dni je západ slnka doslova vykúpením. Bicykle zamykáme na izbe, a len naľahko vyrážame do samého vnútra Bangkoku. Aby sme sa vyhli večerným zápcham, využívame riečnu MHD na rieke Chao Praya, ktorá je skutočnou dopravnou tepnou Bangkoku a denne po nej lode prepravia desaťtisíce ľudí do zamestnania alebo za pamiatkami. Lístok stojí pár korún a komfort a hlavne rýchlosť prepravy je bezkonkurenčná!
Za desať minút sme sa dostali cez pol mesta, do labyrintu uličiek s atmosférou starej Číny. Je to úplne iný svet, Čínska štvrť v Bangkoku patrí k najväčším na svete, a ak sa už Číňania do nejakého mesta začnú sťahovať, pretvoria si ho na svoj obraz. Na hlavných uliciach, kedysi lemovaných verejnými domami a ópiovými brlohmi, sa síce pohybujú mraky turistov, ale zvyšok štvrti je labyrintom úzkych uličiek, kam cudzinci zablúdia len málokedy. Do tieňa červených lampiónov, už chápadlá ruchu veľkomesta nemajú šancu preniknúť, prechádzame okolo skupiniek miestnych, ktorí vášnivo debatujú nad šálkou čaju a postupne sa ponárame stále hlbšie do neznáma.
Keď sme sem prichádzali, nebol som ani veľmi hladný (čo je pri mojom apetíte celkom prekvapenie), lenže teraz by som chcel ochutnať a najlepšie úplne všetko. Na prskajúcim oleji obrých wokov sa škvaria tradičné rezance, stánky so prehýbajú pod kopami čerstvo naporcovaného ovocia. Durian, rambutan, litchi, mango, ananás...
Ázijská kuchyňa sa nepodobá žiadnej inej na svete, často síce nevieme ani čo jeme, ale hlavné je, že nám všetko chutilo.
V Bangkoku sme strávili dokopy tri aklimatizačné dni, hlavne preto, aby sme privykli na teplo a obrovskú vlhkosť a bicykle, sa takto spätne, ukázali ako neoceniteľný pomocník, keď sme sa na nich dostali aj do tých najzapadnutejších uličiek, kde sa bežne turisti nevydávajú.
Nastal ale čas zdvihnúť kotvy a pohnúť sa ďalej za cieľom, za ktorým sme do Thajska primárne prišli - za trailami. V požičovni vyzdvihujeme rezervované auto, všetky veci vrátane bicyklov nahádžeme dozadu a vyrážame na juh. Kľučkovanie upchatými ulicami, ktoré nám na bajkoch prišlo ako veľká zábava a ťažká pohoda, je v aute doslova horor. Slovo dopravné predpisy nemôžu mať v Thajsku ani v slovníku cudzích slov! Bangkok trpí na extrémny prírastok obyvateľstva a doprava zažíva totálny kolaps. Cesty sú na prasknutie plné, dvakrát sa mi darí zle odbočiť a tak do dvesto kilákov vzdialeného Hua hinu, prichádzame po šiestich hodinách. To musí byť zaručene rekord, ale čo by to bol za výlet keby sme sa aspoň raz nestratili?
Keď sme hľadali informácie o možnostiach trailového jazdenia v Thajsku a pýtali sa miestnych bajkerov, všetci nám odporúčali dve miesta - prvým bol Chiang Mai - o ktorom ešte reč bude a druhým bol práve Hua Hin. Ten bol kedysi len malou rybárskou dedinou, do ktorej sa zamilovala kráľovská rodina a urobila z neho najstaršiu thajskú dovolenkovú destináciu. Vďaka niekoľko kilometrov dlhej pláži s bielym pieskom a relatívnej blízkosti k Bangkoku, sa vzápätí stal Hua Hin vyhlásenou lokalitou k víkendovým únikom z rozpálenej betónovej džungle.
V Thajsku je síce veľmi ťažké odhadnúť kde končí jedno a začína ďalšie mesto, pretože výstavba je sústredená takmer výhradne okolo hlavných ciest, a tak máte pocit, že nejakým mestom prechádzate takmer neustále - ale to, že sme vošli do Hua Hinu, sme spoznali okamžite. Napravo, naľavo, všade boli ulice lemované slávobránami a kolosálnymi pozlátenými podobizňami súčasného kráľa, ktorého vraj thajský ľud nemá rád tak ako jeho otca, ale nemôže sa o tom veľmi hovoriť, lebo sa za to trestá.
A ešte niečo nás zaujalo - v diaľke bolo cez strechy domov vidieť vystupujúcu horu, ktorá vyzerala ako krivé zuby a podľa našich informácií mala ukrývať najmenej desiatku trailov. Teraz ste si určite predstavili horu veľkú ako krava, ale tá u Hua Hinu má tak 250 metrov - sucho a teplo, premenili bujný bambusový les na jej svahoch na hnedú vysušenú krajinu, akoby vystrihnutú z nejakého postapokalyptického románu.
Výstup po šotoline nebol nijako dlhý, ale zato poriadne strmý, a pod pražiacom slnkom v kombinácii s vysokou vlhkosťou, to bol fakt očistec. Ešte vražednější bol nápad vytlačiť bajky späť na štart priamo po traily, pobyt v parnej saune je šuvix, v porovnaní s týmto výšľapom.
To ale nič nemení na fakte, že po pár jazdách sa sami nestačíme diviť, ako sa dobre bavíme. Kamenné sekcie pretkané prudkými zákrutami zarezanými medzi balvanmi sa striedajú s krátkymi odpočinkovými pasážami. Oblé balvany a pieskovcové skalky sú tým, čo robí traily tak náramne zaujímavé. Ak by som to mal k niečomu prirovnať, snáď k Trutnovským trailom, lenže tu je to viac naturálne, vyslovene prírodné. S dĺžkami od 600 do 1500 metrov traily rozhodne nekandidujú na zápis do knihy rekordov, ale urobiť na 250 metrov vysokom kopci 1500 metrov dlhý trail, to už chce nejaký kumšt!
Na prvý deň myslím stačilo, zoznámili sme sa s terénom aj nepríjemným opadaným lístím bambusu, ktoré vyzerá ako slama a poriadne kĺže a vyrazili na nočné trhy. Tie sú všade v Thajsku rovnaké - za pár eur sa najesť a spláchnuť prach z trailov ovocným smoothie. Nič viac nepotrebujeme. Lenže aziati sú vo všeobecnosti malého vzrastu a drobní a ich porcie jedla sú tiež také. Malé a drobné. Pani skoro spadlo obočie, keď som sa vrátil s miskou, pre druhú porciu rezancov - asi ešte nevidela skoro dvojmetrového chalapa, čo od rána nič nejedol...
Ďalší deň meníme stratégiu a ešte za svitania stúpame po šotolinovej ceste. Jazdiť chceme len skoro ráno prípadne tesne pred západom slnka a cez deň zevlovat pri mori, alebo nás to horko zabije. Ticho tropického lesa narúša len praskanie lístia pod kolesami bajku a pišťanie prachom zanesených bŕzd. Nad hlavami, v korunách stromov, nám skáču opice, múry tunajšieho kláštora sú ich domovom a domáci ich kŕmia mangom alebo banánmi, ktoré by inak skončili v koši - naozaj krásna ukážka recyklácie! Stovky opíc, malé, veľké, staré aj mladé, všetky poskakujú, šantia, robia rámus v snahe uchmatnúť čo možno najviac sladkých dobrôt. Makaky sú známe pre svoje drzé a niekedy až násilné správanie, ale tieto boli celkom mierumilovné a skôr sa nás báli. Urobili sme s nimi pár fotiek a hurá na vec.
Kľučkovanie medzi balvanmi zastavilo až volanie Dašeny, že jej nebrzdí zadná brzda. "Čože, ako nebrzdí? Proste nebrzdí, páčka nekladie žiadny odpor. Sakra!" (V reáli som povedal samozrejme niečo ostrejšie), vyzerá to, že brzda je zavzdušnená a odvzdušňovaciu sadu samozrejme nemáme. Technická závada, na ktorú so sebou nemám náradie, je jedna z mojich dvoch nočných môr. Tá druhá je pochopiteľne zranenie. Zevling pri mori musí počkať, namiesto toho lietame po meste a zháňame niekoho, kto by nám buď brzdu odvzdušnil, alebo požičal vercajg.
Thajčania pred pár rokmi, na podporu cestovného ruchu, dostali školenie, že turistom majú na všetko odpovedať s úsmevom. To je dôvod, prečo sa Thajsko prezýva "Krajina úsmevov". Teraz ale narážame na tvrdú realitu, keď nás ani v jednom z bikeshopov nechcú obslúžiť, ani nám inak pomôcť. "Máme veľa práce, mechanik tu práve dnes nie je, nie, sadu na odvzdušnenie vám naozaj požičať nemôžem, skúste to niekde inde" - a nasleduje typický, nacvičený, úsmev. Celkom z toho pením, podľa Googlu nám zostáva posledná šanca, predajňa bicyklov v nejakom nákupnom centre. Parkujeme na streche, predajňa je až v suteréne, takže ideme výťahom. Bajk zdvihnem na zadné, aby sa vošlo do výťahu a s malou dušičkou nádeje hľadám bikeshop. Mechanik sa nás hneď ujíma, ale nechápe v čom je problém. Ukazujem na brzdu a keď ju stlačím, nechápem to ani ja - brzda je tvrdá a brzdí úplne normálne. Ako je to možné dodnes neviem, tri hodiny sme behali po meste úplne zbytočne, aby sa brzda opravila sama od seba a až do konca tripu brzdila úplne normálne. A tak sa stalo, že sme sa v mori, vo vyhlásenej dovolenkovej destinácii, vôbec nekúpali, pretože traily mali prednosť.
Na to, aby sme obkrúžili všetky zostávajúce, nám stačil ten istý večer a pretože sme mali k dispozícii ešte jedno ráno, niektoré z trailov som natočil na GoPro a video si môžete pozrieť nižšie. Lepšie raz vidieť, než 100 krát počuť.
Traily v Hua Hine boli krásnym, zábavným úvodom do Thajska, jedinou chybou je obtiažnejšia orientácia v teréne, pretože traily nie sú nijako značené a často sa navzájom križujú, takže treba stále pozerať do navigácie, čo dosť zdržiava. Keby sme to vedeli, zrejme by sme si na ne vyhradili viac času, než dva a pol dňa, ale inak, maximálna spokojnosť. Pokračovanie zasa nabudúce...
|
