RakúskoNedávnom som niekde čítal, že Európa ako kontinent, má viac bikeparkov a trailových centier, než všetky zvyšné časti sveta dohromady. Tak som sa zamyslel, aké to asi môže byť číslo? Stopäťdesiat? Dvesto? Päťsto? Úplne presný počet nikto nevie, ale možno sa nájde nejaký blázon, ktorý sa odhodlá ich všetky obísť, alebo aspoň spočítať a dá mi vedieť. Čo ale viem určite je, že síce môžete viac či menej milovať domácu scénu, hobľovať donekonečna lokálne traily, ale aspoň raz za rok neuškodí pozrieť aj za roh k susedom, ako im to tam jazdí. A ak vás ženie tá istá túžba a hodil by sa vám tip, kam vziať vyvetrať svoj bajk, ste na tom správnom mieste...
Pozývame vás totiž do naturálneho pokladu, ležiaceho na divokom tirolskom západe, kde sa prelínajú národné erby až troch štátov – Rakúska, Talianska a Švajčiarska – do 3 Länder Enduro Trails. Možno ste tam už boli a možno ste o ňom len veľa počuli a možno sa nájdu aj takí, ktorý vôbec nevedia o čom je reč, takže začneme trochou zemepisu. Na jednej strane, tej rakúskej, leží obec Nauders, z druhej strany je talianska Resia, medzitým Reschenský priesmyk a kúsok ďalej ešte švajčiarsky región Engadin. Výsledok? Dvetisíc kilometrov cyklotrás a 80 000 výškových metrov v troch krajinách a dôkaz, že bajkovanie preklenuje mosty medzi národmi a kultúrnymi protikladmi. Gravity nadšencov budú najviac zaujímať skôr tieto čísla - tridsať trailov s dĺžkou šesťdesiat kilometrov, pätica lanoviek a k tomu jedna veža uprostred jazera. Uložené pekne v jednom balíku s etiketou 3 Länder Enduro Trails.
Oblasť okolo Nauders je pomerne rušné miesto. Môže zato Reschenpass, 1 504 metrov vysoký priesmyk v hlavnom hrebeni Álp, tranzitný región a obľúbený cieľ motorkárov. Ale kto čaká nekonečné serpentíny a dych vyrážajúce výhľady podobajúce sa Stelviu, ktoré leží len kúsok, bude sklamaný. Týmto priesmykom viedla cesta už pred dvoma tisíckami rokov, no výhľady by ste tu hľadali márne. Ale dosť bolo histórie, poďme jazdiť!
Pokiaľ máte dostatok energie a chuti, dajú sa jednotlivé traily na oboch stranách Reschenského priesmyku vzájomne prepojiť a počas jedného dňa si naložiť sedemdesiat kilometrovú porciu enduro nakladačky. Alebo sa hodiť do klídku a vziať to na pohodu a ako my, si prejsť všetko pekne postupne. Na rakúskej strane sú traily obsluhované lanovkami Mutzkopf a potom kombináciou Bergkastelbahn a Zirmbahn. Lanovka Bergkastelbahn je najväčšia a najmodernejšia a už o desiatej hodine dopoludnia je záchytné parkovisko narvané autami s ešpézetkami z rôznych kútov Európy. 3 Länder Enduro Trails má povesť technicky náročných trailov, vhodných skôr pre skúsenejších jazdcov, ale ak pokukujete po ľahších flow trailoch, tie sú práve tu, pod lanovkou Bergkastelbahn.
Ľudia sú rozmaznaní a chcú sa len baviť, nie pri jazdení premýšľať. Preto to plné parkovisko. Ale zase na druhú stranu, Zirm trail, ktorý sa spúšťa zo subalpského prostredia vo výške takmer 2500 metrov nad morom a pozvoľna sa krúti otvoreným hrebeňom s impozantným horským pozadím, je fajn. Jeho prepojením s ďalšími dvoma trailmi získate až 10 kilometrov súvislého zjazdu, pretínajúc tri úrovne náročnosti - od zelenej, cez modrú až po červenú. Nás najviac bavila spodná, červená lajna, ktorá v tieni borovicových lesov striedala rýchle flow pasáže, s časťami plnými koreňov, kameňov, ale nájdu sa tu aj menšie skoky, dropy a prvky northshore. Po dojazde mi na hodinkách svieti tisíc výškových metrov zjazdu. A to je už celkom slušný magnet na bajkerov, nie?
Ale vyššie spomínaný "vertikálny kilák" nie je zďaleka magnetom jediným a ani najväčším. Ten sa ukrýva za slovnou hračkou Plamort tour – túra po Pláni mŕtvych, ktorá bajkera pripraví na odchod z hmotného sveta a cez históriu, panorámy a čistý pôžitok z trailov, privedie do stavu oslobodenia. Nech to má grády a tú správnu atmošku, púšťame si do slúchadiel Prago Union - Smrť žije a pohmkávame si “Cestou ve stavu, potkal jsem divnou postavu, měla špičatou kapucu, a jakoby se vznášela ve vzduchu. Nakoukl jsem pod ní, a poznal temnotu. Vzduchem se mihla kosa, sakra, je to tu!”
Cez náhornú plošinu Plamort Plateau a vresoviská, sa prírodný trail kľukatí bývalým bojiskom, okolo unikátnych a v horách nevídaných historických artefaktov - tankových bariér a bunkrov. Všetko to je súčasťou tzv. Alpského valu, systému stálych opevnení vybudovaných v Taliansku v rokoch 1930 – 1942, ktorý patrí medzi najrozsiahlejšie pevnostné systémy 20. storočia! Najviac pozornosti púta štyristo metrov dlhá protitanková prekážka tvorená kombináciou protitankovej priekopy a dračích zubov. Vybudované boli už v roku 1938 a to aj napriek faktu, že sa nachádza v rašelinisku a z rakúskej strany sem vtedy neexistovala príjazdová komunikácia. Dračie zuby majú drevené jadro, ktoré je obalené betónom a opatrené oceľovou strieškou. Ich výška kolíše od 90 do 120 centimetrov. Všetky objekty, nemí svedkovia bojov, sú voľne prístupné a zvlášť bunkre stoja za prehliadku, v ktorých tiež trávime dobrú polhodinku.
Nemenej ikonickým miestom je aj vyhliadka na skale, z ktorej sa otvára pohľad na údolie Vinschgau/Venosta, na striebristú hladinu jazera Reschensee a na zasnežený masív Ortler. Keď nemáš fotku z tohto miesta, ako by si v Nauders ani nebol. Takže vyťahujem foťák a posielam Dašenu, nech si stúpne do fronty, ktorá sa tu na fotku utvorila. Po desiatich minútach čakania sa dostávame na rad a po pár snímkach si spokojne nesieme domov túto ikonickú spomienku.
Celá Plamort tour je vlastne 5.5 kilometra dlhá zmes štyroch samostatných trailov: Alm Trail, Plamort Trail, Bunker Trail a Etsch Trail. Po malom historickom a foto okienku, sa chodník z otvorených plání presúva do lesa a prichádza hlavný chod. Doteraz pohodové vozíteníčko vystriedala rýdza enduro paľba po kameňoch, s prudšími rockgardenmi a množstvom ostrých zákrut. Posledná časť - Etsch trail sa ešte hlbšie zavŕta do lesného porastu a úzky kamenistý singel, plný vyčuhujúcich šutrov všetkých tvarov a veľkostí, nám nedá ani na malú chvíľu vydýchnuť.
Jeho koniec viedol k brehom jazera Reschen, alebo vlastne Lago di Resia, pretože sme na talianskej strane. Čert aby sa v tom vyznal. No jednoducho, späť k lanovke Bergkastel, vedie pohodová cyklotrasa po brehoch jazera, čo má dve mená. Takmer všetky alpské bikeparky sa predbiehajú a snažia sa zaujať niečím výnimočným, ojedinelým – vytvoria vlastnú republiku, alebo dokonca kráľovstvo, ale tu sa to zišlo samo. Aj keď príbeh to úplne šťastný nie je. Po druhej svetovej vojne sa vláda rozhodla postaviť v Nauderse vodnú elektráreň a proti vôli obyvateľov tunajšieho údolia zatopiť ich dediny. Mnohí prišli o svoje živobytie a boli donútení sa odsťahovať. Tomu všetkému unikla len veža kostola stojaceho na kopčeku, zvonica sv. Kataríny zo 14. storočia, ktorá trčí z vôd priehrady a je tak jedinou spomienkou na dediny a ľudí čo tu žili. Motív veže sa stal symbolom lokality a prelína sa takmer vo všetkom – v logu 3 Länder Enduro Trails, na smerovníkoch a dokonca bol motívom pre mystický seriál s názvom Curon.
Ďalší deň prináša ďalšie nové výzvy. Priamo na výpadovke do Švajčiarska, hneď vedľa cesty stojí budova stanice Mutzkopf Bahn, a boli to práve lesy v okruhu lanovky, kde vznikli prvé enduro lajny, ktoré určili ďalšie smerovanie celého strediska. Dnes je ich tu päť a treba podotknúť, že všetky traily boli vytvorené ručne, spôsobom šetrným k prírode. Staručká dvojsedačková lanovka prepravuje bajkerov na horu Mutzkopf /1808 m/, ktorá síce neočarí výhľadmi, prekonáva najmenšie prevýšenie a je najpomalšia, ale pre nás boli tunajšie traily synonymom najväčšej zábavy. A pokoja. Na parkovisku pred lanovkou, ktoré pojme tak desať áut, je poriadna zmes ešpézetok. Bulharsko, Rumunsko, Nemecko, Holandsko a okrem domácich, aj my, zo Slovenska. Rodinka z Rumunska nás naviguje pri ošemetnom parkovaní a keď sa dávame do debaty, vypadne z nich, že sú mimo domova už druhý rok, deti /7 a 9 rokov/ učia v karavane a traily na tejto lanovke sú na ne ešte veľmi ťažké. Nie sú to žiadne vyžehlené singletrailové diaľnice, ale prírodné traily, na ktorých si pod starostlivým dohľadom starých ihličnanov, korene podávajú ruky z kameňmi.
Plynulé a rýchle pasáže sa striedajú s kobercami koreňov a jazdu okorenia aj dropy zo skál a prudšie rockgardeny. Všetkých päť trailov sa v dolnej časti vlieva, ako cez lievik, do dvoch lájn. Jedna je vyložene čierna, druhá zase rýchlejšia, zábavnejšia. Kombinujeme to rôzne – ľahší vrch, ťažší spodok a naopak, ale ideálnu kombináciu nie a nie nájsť. Subjektívne bol najlepší Oberer Gerry Trail, ktorý sa ako korbáč prepletal s trailom Kreuzmoos. A tiež Green trail s úvodným kamenným hrebienkom. Okrem prírodného charakteru trailov si nás úplne podmanil ten pokoj, ktorý tu panuje. Vyložené pohladenie po duši. Tým, že Mutzkopf je kopec bez výhľadov, s relatívne náročnými trailami, panuje tu celý deň úžasné ticho a na trailoch sme prakticky sami. Ono je to asi len pocit, ale takto blízko civilizácie, keď v otvorených častiach trailu, vidíte pod sebou v doline narvané parkovisko na ostatných lanovkách, to je vzácna vec, ktorá poteší.
Takže šredíme odušu, len s kratučkou prestávkou na malú desiatu a po záverečnej máme obaja s Dašenou ruky na kašu. Darmo sme si doma hovorili, že tento rok to už určite nebudeme hrotiť a že nie ako vždy, od prvého zvonenia, až do posledného dychu, ale ízy. No jasné, máš to vidieť! Neviem či nám niekto prepne mód, alebo je to samou radosťou, že výstupy za nás odmaká lanovka...
Po celom dni sa na noc zakaždým uchýlime na rovnaký plácok pri ceste kľukatiacej sa okolo lanovky Schöneben, niekam do hôr. Ten prominentný, s výhľadom na jazero s vežou, býva obsadený už v popoludňajších hodinách, čo nemáme šancu stihnúť. Ale pekných miest na prespanie mimo všetkého diania, je tu dostatok. Pri večeri mávame prechádzajúcim traktorom. Je polovica augusta a miestni hospodári točia jednu jazdu za druhou, aby z priľahlých lúk stačili zozbierať obrie stohy sena. Je to tvrdý chleba, zapojení sú všetci - starí, mladí, baby, chalani, všetci musia priložiť ruku k dielu. Ale so súmrakom zvuk traktorov utíchol a na údolie sa zniesol mier. Vyťahujeme knižku, časovač na lampe nastavujeme na 20 minút, viac nám netreba a nevieme o svete.
V noci sa na „našom“ kempovisku záhadne objavilo osobné auto. Dvaja lezci. Pri raňajkách po sebe pokukujeme, ale chlani sú podozrivo mĺkvi - jeden ku káve zakusuje klobásku, druhý si tretíkrát čistí zuby. Keď sa ich pýtam či sú ok, len niečo zamrmlú, zbalia stan a už sú v prachu. Neviem či sa pohádali, alebo majú za sebou ťažkú noc, ale za tie roky čo cestujeme, to boli asi najpodivnejší spolunoclažníci, čo sme zažili. A to sme už kempovali vedľa dvoch Talianov, ktorý si najskôr postavili saunu a potom úplne holí behali po ceste a bimbasmi mávali na prechádzajúce autá :)
Nášho Sépiáka nechávame na mieste a pod jednoliato modrou oblohou šlapeme asfaltkou na miestnu all-mountain cezhraničnú klasiku s názvom Three Country Trail. Je to typický predstaviteľ tunajšej školy, prírodná prímes endura má začiatok v Taliansku, vinie sa Rakúskom okolo dvoch idylických horských jazier Grünsee a Schwarzsee, pritom lízne aj hranicu so Švajčiarskom a skončí na hornej stanici, už vyššie spomínanej, Mutzkopf lanovky. Šesť kilometrov dlhý transfer, občerstvovačka na chate Rescher Alm, výhľady, rýchlik cez lúky, vresoviská, les, korene, korene a korene. Slová ako nudné alebo nezaujímavé tento trail v slovníku rozhodne nemá.
Na talianskej strane sú dve, povieme mtb "zóny", situované v okolí lanoviek Schöneben a Haider Alm, ktoré držia partiu a tiež sa s tým, čo do obtiažnosti, vôbec nežú. Po absolvovaní Three Country Trail sme sa museli vrátiť pre auto, ktoré na nás čaká niekde hore pri lanovke Schöneben a tak sme rovno skúsili červený Schöneben trail. Prvá polovica je viac prírodná, ladená skôr do endura, zato spodok svojim profilom pripomína klasický bikekparkový trail. V čase našej návštevy bolo dlho sucho a brutálne sa prášilo za koráčom, ale čo to urobí po dažďoch si netrúfnem odhadovať. Trail sa neustále mení a dal by sa prirovnať k pizze Quattro Formaggi - tiež je na ňom z každého niečo a nikdy nevieš, čo si odhryzneš - niekedy je drsný, niekedy plynúci, niekedy rýchly, niekedy zakrútený.
Nie je to jazdenie pre úplných začiatočníkov, pre nich v minulom roku pribudli v oblasti Schöneben dve ľahšie trasy a jednou z nich je Piz trail. Je označovaný za majstrovské dielo, ktoré dokonale ladí s okolím, ako orchester v grandióznom hudobnom diele. Aspoň tak, sa pýšia oficiálne stránky strediska. Podľa nás je to normálny flow trail v zelenom stupni obtiažnosti, ktorý je svojou hravosťou ako stvorený na prvé neisté kroky začínajúcich bajkerov. Na niektorých miestach je prepojený s červeným kolegom, takže keď vás prestane baviť, alebo sa budete chcieť viac odviazať môžete „prepínať“ medzi Piz Trail a Schöneben Trail, tam a späť. Páči sa mi, že 3 Länder Enduro Trails ponúka vyžitie všetkým bikerom, ale v kútiku duše stále dúfam, že enduro charakter, so strmými technickými trailmi, zostane tým rozhodujúcim faktorom pri budovaní trailov nových…
Najďalej od hraníc, ukotvené medzi jazerami Lago di Resia a Muta, začínajú posledné tri traily, ktoré nám ešte chýbajú k ucelenému obrazu o lokalite. Trail Platweg normálne funguje aj ako trailový prepojovák s časti Schöneben, máme ale smolu, že v čase našej návštevy bol práve v rekonštrukcii. Takže zostala len dvojica Haideralmov – Haideralm a Haideralm Flow. Už z lanovky sme videli ako pár ľudí Haideralm Flow trail radšej schádza vedľa bicykla, alebo sa pri najbližšej príležitosti odklonili na širokú šotolinu. Asi ľudia na bicykloch z požičovne, čo to neodhadli, - hovoríme si s Dašenou. Pravdou ale je, že Haideralm Flow má "flow" len v názve a zbytočne tým pletie bajkerov. Možno pred pár rokmi, keď bol úplne nový, bol hladší a hodný svojho mena, ale každým ďalším rokom, každou ďalšou zimou a každým ďalším dažďom, sa kamenné podložie viac a viac predralo na povrch, až sa stav trailu prepracoval ku konečnému výsledku ako ho poznáme dnes. Teda žiadny flow trail, ale prírodný chodník, krivolaký, hrboľatý, s množstvom koreňov a kamenných polí, kde sa dajú flow sekcie spočítať na prstoch jednej ruky.
Ale titul "najväčší drsňák" získal jeho menovec, Haideralm Trail. Udrncaná drina od hora až dole! preháňalo sa mi v hlave po prvej jazde. Ale s každou ďalšou tomu prichádzame viac a viac na chuť a začíname si jazdu patrične užívať. Z korenisto-kamenného podložia sa vyformovalo čistokrvné našlapané enduro, kde pokiaľ si chcete zachovať rýchlosť, musíte si ju zaslúžiť. Kolesá neustále na niečom poskakujú, nadskakujú, alebo sa spod nich valia tony prachu. Nudiť sa rozhodne nestačíme, pretože charakter trailu vyžaduje všetku jazdeckú pozornosť. Veď udržať tri a pol kilometra takejto „divočiny“ na jeden záťah, chce poriadnu silu v rukách a keď sú pre vás výzvy tohto typu vítaným spestrením, budete sa cítiť ako vo vlhkom enduro sne, z ktorého sa nebudete chcieť zobudiť. Alebo sa zobudíte ako za mladých čias, s postaveným stanom :)
Na cezhraničnú spoluprácu idú stovky tisíc eur aj v Čechách a na Slovensku. Ale projekt takého kalibru, aký sa podaril v regióne Reschenpass, môžeme len ticho závidieť. Rakúšania a Taliani majú v tomto kraji, z historického hľadiska, k sebe veľmi blízko a práve cyklistika sa stala mostom, ktorý zjednocuje tento dvojjazyčný región, zmiešané kultúry, životné priestory a emócie. A za skoro dekádu, od roku 2014, kedy bol bikepark 3 Länder Enduro Trails oficiálne otvorený, získalo toto cezhraničné stredisko závideniahodnú povesť po celom tirolskom regióne aj mimo neho - ako perfektné miesto – hlavne pre nadšencov endura. Nauders sme mali v merku už dlho a teraz, keď sme v tu jazdením strávili tri parádne dni, je nám až skoro ľúto, že už je to za nami...
