ŠpanielskoČlánok je pokračovaním tripu po Španielsku. Predchádzajúce časti nájdeš tu: Španielsko - málo objavený vyzývateľ Álp ◄
Ešte pred spiatočnou cestou domov nás čaká posledná zastávka v najsevernejšom kúte katalánskych Pyrenejí. Údolie Arán obklopené vysokohorskými štítmi, takmer trojtisícovkami, bolo po dlhú dobu odrezané od okolitého sveta. Prakticky až do začiatku 20. storočia, kedy sa po otvorení prvej cesty, cez sedlo Bonaigua /2072 m/, údolie spojilo so zvyškom Španielska. Bolo to však iba letné riešenie. V zime bývala cesta kvôli snehu nezjazdná a celoročným riešením sa stal až tunel de Vielha, sprevádzkovaný v roku 1965. Táto izolácia pomohla údoliu udržať si jedinečnú architektúru, kultúru, tradície a dokonca aj svoj vlastný jazyk. Jeho poloha v povodí Atlantiku spôsobuje, že má chladnejšiu a daždivejšiu klímu ako iné údolia v Katalánsku a dažde boli tiež dôvodom, prečo sme návštevu údolia odkladali na posledný možný termín, teda začiatok novembra.
Vo výške nad 2000 metrov bola síce už súvislá vrstva snehu, takže pár trailov muselo zo zoznamu von, ale v nižších polohách sa dalo krásne vyšantiť. Akousi vstupnou bránou do tejto časti Pyrenejí je štvortisícové mesto Vielha /974 m nm/, s typickým feelingom lyžiarskeho strediska s takmer 200 rôznymi barmi a reštauráciami. Ale skoro ráno, keď sa okolité vrcholy len tu a tam farbili do oranžova, bol všade pokoj a tak si na záchytnom parkovisku v centre robíme raňajky a varíme čaj. Obrovský zver mesta sa postupom času rozhýbal a obyvatelia mu začali liezť po chrbte ako blchy v psom kožuchu. Zrazu okolo nás prejde dedo v prúžkovaných pyžamových nohaviciach, modrom župane a papučách. S Dašenou na seba pozeráme, že tie tunajšie tradície sú fakt nejaké iné, ale čoskoro sa vynorí aj jeho štvornohý miláčik a nám odľahlo, že dedo neušiel z blázinca doktora Chocholouška, ale že je to náš sused z vedľajšieho karavanu na rannej prechádzke.
V údolí Aran funguje jedno z najväčších španielskych lyžiarskych stredísk, ale mtb sa tu rozvíja krátko, iba posledných pár rokov. Aj tu to začalo ako všade inde. Skupina miestnych rajdrov, ktorí videli úspech iných pyrenejských regiónov /ZonaZero, Benasque.../ si povedali, že tiež majú skvelú oblasť, ktorá by sa časom mohla rovnať ktorémukoľvek z týchto miest a tak sa zrodil Aran Bike Parks. Ako nám prezradil jeden zo zakladateľov, David, ktorý sa okrem gajdovania venuje aj stavbe trailov, "kopanie je tu fakt práca snov, posledné roky nám za ňu miestne organizácie cestovného ruchu platia. Fakt? A koľko trailov za rok nakopete?, - vyzvedám. Niekedy jeden, niekedy aj žiadny. Máme dve lokality - EnduroMies, tá je nová a Aran Bike Parks, čo sú pôvodné traily, na ktorých sme začínali. Starostlivosť o ne, v kombinácii s guidovaním a shuttlováním nám zaberá väčšinu času a na stavbu nám ho nezostáva toľko, koľko by sme chceli
Prvú lokalitu, do ktorej sme otlačili dezén našich plášťov, boli traily EnduroMies. Na ich začiatok je to na šiestich kilometroch takmer 600 výškových metrov, alebo pol hodina natriasania sa v shuttle. Už sme vyskúšali shuttle na rôznych miestach, ale ešte nikdy to nebol taký adrenalín ako tu. Hrboľatá zvážnica plná kameňov, dier a za volantom David urputne ženúci starú Toyotu, zrejme v snahe o rýchlostný rekord, alebo čo. Spolu s nami sa vezú aj jeho dva psy a zatiaľ čo my lietame po kabíne ako handry, oni si to zjavne užívajú.
Vegetácia údolia Val d'Aran je zložená z vysokohorských pastvín a hustých lesov plných jedlí, borovíc a bukov, aké nenájdete nikde inde v Španielsku. Chrum, chrum, chrum - vďaka spadnutým "šiškám" majú traily EnduroMies svoj špecifický zvuk, akoby ste pod kolesami drvili tony kukuričných lupienkov. A sú presne podľa nášho gusta! Hrabanka, skvele vyvážený flow, kedy môžete pumpovať a hrať sa s nerovnosťami terénu, alebo technické pasáže s množstvom koreňov a machom obrastených šutrov. Nechýbajú ani dropy a občas sú v ponuke aj väčšie skoky. Husté koruny stromov veľmi slnko neprepustia a tak ľahko podmáčaný podklad parádne drží a časti s nekonečnými úzkymi zákrutami medzi veľkými kameňmi, sú skutočnou lahôdkou. Apropo, zatočené sekvencie v tvare ulity sú miestnou špecialitou, nájdete ich takmer na každom traile.
Najmagickejší zo všetkých bol asi Green Rocks, ktorý dostal meno podľa zelených, machom obrastených kameňov, vysvetľujú mi David a Dani, pri flaške vína, ktorú nám automaticky doniesli na obed. Čo urobia s tým zvyškom,- pýtam sa, keď vidím, ako si väčšina obedujúcich z fľašky naleje iba deci a zvyšok nechá na stole. Nič, vylejú. Víno je tu také lacné, že to nikomu nepríde divné! To ktoré doniesli nám stojí asi 50 centov a tak si neskôr kupujeme v obchode niekoľko podobných kúskov a doma ich ponúkame kamarátom. Najskôr im nalejem, potom sa ich spýtam ako im šmakuje a nato im oznámim cenovku. Neviem prečo, ale nikto mi neverí...
Najväčšie lákadlo Val d'Aranu ale nie je lacné a chutné víno, teda ako pre koho, ale hrebeňový trail Entecada, začínajúci vysoko v horách, v 2269 metroch. Kvôli snehu bola zjazdná len jeho spodná časť v bukovom lese. No zjazdná. Hromadou spadnutého lístia sme skôr preplávali, než prešli. Dani tou súvislou masou letel na istotu a keď sa ho pýtam či niečo vidí, s mladickou rozjarenosťou len poznamená "choď za mnou, keď budeš držať moju stopu, nemôže sa nič stať..."
Máme pred sebou poslednú pyrenejskú noc s výhľadom na zasnežené vrcholky, ktoré Dašene pripomínali himalájske velikány, na čele s Nanga Parbatom. To je taká naša tradícia. Na každú dlhšiu cestu si berieme knižku, z ktorej si čítame. Ja čítam, Dašena počúva. A potom všade naokolo vidí hory z knižky Himalájští tigři. Ostrý vietor prehŕňal koruny stromov. Vetvy škrabotali, kmene ponuro vŕzgali. Šedé mračná kmásali nebesá ako pazúry obrov na pásy, medzi nimi krvácala ružovo-oranžová farba súmraku, ktorá osvetľovala okraje zasnežených vrcholkov v diaľke. Žeby sa s nami chceli Pyreneje veľkolepo rozlúčiť a naposledy nás ohromiť svojou vznešenosťou?
A to ráno. Teploty na slnku atakovali 25 stupňov, fakt nekecám. Na to, že bolo 8. novembra a my sme mali byť na najchladnejšom mieste v Španielsku, celkom sila. Ani sa nedivím, že sa povrch ľadovcov v Pyrenejach za posledné desaťročie zmenšil o jednu pätinu. A tiež ubudlo zveri. Medvede, ktoré tu boli ako doma, sú teraz takou raritou, že keď sa sem pred pár rokmi dva zatúlali z Francúzska, hneď im postavili drevené sochy. Okolo sôch medveďov, ktorí sú smutnou pripomienkou dôb, čo sú nenávratne preč, smerujeme na pôvodné traily, ktorými to všetko odštartovalo.
Aran Bike Parks /ABP/, nie je tak úplný bikepark na aký ste zvyknutí, s lanovkou a tak. Jedinou možnosťou ako sa sem bez námahy dostať sú zase iba vývozy. Príjemným hrabankovým podkladom jedlového lesa, sa tiahne jedenásť trailov s celkovou stopážou ľahko presahujúcou šestnásť kilometrov. Všetky zjazdy začínajú od malého rybníka Bass d'Oles v 1600 metroch, ktorý sa za daždivej jari mení na horské jazero.
Musím povedať, že ABP traily sa nám páčili o niečo málo viac, než EnduroMies, pretože máme radšej prudšie, drsné a technické traily. Veľmi podarený bol trail s názvom Projekt, kde sa striedajú rýchle pasáže, zákruty s kamennými schodmi, korene a strmými svahmi medzi krásnymi lesnými partiami. Ale trail, ktorý nás oslovil najviac niesol meno Osito /v slovenčine Medvedík, v angličtine Teddy/. Rýchle rýdze enduro s množstvom koreňových úsekov, prudké vlny, kamene a rýchle flow sekcie sa postarali o potrebnú dávku adrenalínu. Na čiernom pokračovaní Trenca, sme si mohli vyskúšať zručnosti vo vertikálnych sklzoch a slávnom koreňovom prejazde vo veľmi tesnom switchbacku. Niektoré traily, vrátane ilegálu na ktorý nás chalani ešte na koniec dňa vzdali, boli na náš vkus zbytočne prudké. Ale to je typický "problém" väčšiny trailcentier, kde traily kopú bývalí zjazdári.
Za dva dni sme toho smerom dole najazdili naozaj fúru, len škoda toho snehu hore v kopcoch. O dôvod viac sa sem vrátiť. Príroda okolo Vielhy si nás podmanila a to sme len ľahko skĺzli po povrchu. Ale nabudúce už určite v inom období, vhodnejšom na vysokohorské dobrodružstvá. Lyžovanie bolo a je hlavnou ekonomickou silou regiónu Val d'Aran, ale veci sa rýchlo menia. V meste funguje živá komunita jazdcov a trailbuilderov, ktorých sa podarilo prinútiť k spolupráci miestne úrady, čo nie je vždy samozrejmosťou. Mestská rada si je sakra dobre vedomá rastúcej popularity horskej cyklistiky, preto minulý rok otvorila v miestnom ski rezorte Baqueira-Beret, prvú lastovičku – zelený flowtrail pre najširšie masy. Aj to pomáha miestnej komunite pokračovať v rozširovaní siete trailov a mení "nepoznáme" Val d'Aran na vyhlásenú španielsku enduro destináciu. Veď aby nie, prostredie je tu fakt nádherné.
TIP: Jednorazové, alebo celodenné shuttle si môže zajednať na webe aranbikeparks.es. Chalani ponúkajú aj guidované výlety, alebo celodenné all-mountain výjazdy do vysokých hôr v okolí.
