Solídny terén, nekonečné panoramatické výhľady, jeden nezabudnuteľný stret s tetrovom, divoko si brániacim svoje teritórium a parádny lesný singláč na záver. Čo k tomu dodať viac? Jednoducho skvelá bajkovačka vo Veľkej Fatre, ktorá ti vyčistí hlavu a pomôže načerpať novú energiu.
Ale pekne po poriadku. Najskôr sa treba zoznámiť. Veľká Fatra je jedno z najkrajších, najväčších a najromantickejších pohorí nielen Slovenska, ale celých Západných Karpát. Aj dnes je tu ešte živé salašníctvo a pastierstvo, ktoré dodáva tomuto kútu Slovenska len ťažko opakovateľný ráz.
Výhoda tejto trasy je v tom, že začať môžete z jednej, alebo druhej strany, buď z Ružomberka alebo z Podsuchej, stúpaniu na hrebeň, s prevýšením okolo 1000 metrov, sa však vyhnúť nedá. My prichádzame večer a na pankáča prespávame v aute pri turistickom prístrešku.
V obci Podsuchá končí všetka sranda a je potrebné prepnúť na vyšší výkonnostný stupeň. 9 km dlhé stúpanie, lesnou asfaltkou, preverí fyzičku lepšie, ako antidopingovka Armstronga. Občasné výhľady do dolín, skalné útvary či vodopády toto utrpenie síce zmierňujú, ale bez urážky ku všetkým „dupačom“ - je to nuda.
Začalo to nenápadne. Na hlavy nám svietilo slnko, vzduch voňal a všetko naokolo pripomínalo jar. Za chrbtom sa nám otvorili prvé panoramatické výhľady na hrebeň Veľkej a Malej Fatry a bolo vybavené. Sadli sme si na lúku a ticho pozerali na tú krásu, veď sa nemáme kam ponáhľať. Ľudí možno rozdeliť na dva druhy – takých, ktorým to vysvetľovať netreba a takých, ktorým to nevysvetlíš...
Polom, s výhľadom na Vysoké Tatry s charakteristickým Kriváňom, nás núti opäť zastaviť a v tom počujeme ako niečo šuchoce v trávnatom poraste. Z lesa sa na nás rúti niečo malé, niečo čierne a niečo poriadne naštvané! Zdesene na seba pozrieme, veď historiek o stretnutí s medveďom poznáme viac ako dosť. Našťastie je to „iba“ tetrov - hlucháň hôrny, zákonom chránený a ohrozený druh, ktorý sa na našom území vyskytuje v počte asi 1000 kusov.
Zo začiatku je to celkom sranda, ale tento nebojácny jedinec nemá počas toku rád konkurenciu, a preto je pomerne ťažké ho odplašiť. Čím viac ustupujem, tým si viac dovoľuje. Nepomáha krik ani zastrašovanie, preto s bicyklom pod jednou, foťákom pod druhou pazuchou, opúšťam bojisko. Že sa jedná o naozaj vytrvalého jedinca svedčí aj fakt, že nás prenasledoval ešte ďalších 100 metrov.
Doma na nete sa neskôr dozvedám, že sme mali vlastne veľké šťastie, keď sme ho videli, a že útoky sú len sporadické. Zážitok nemusí byť pozitívny hlavne, že je silný. Video zo stretu nájdeš TU
S poriadnou dávkou adrenalínu v krvi sa nám akosi ľahšie šliape do pedálov. Prechádzame popod Malú Smrekovicu, do sýtosti si užívame výhľady na ešte zasnežené Tatry a myslím, že ak nikde inde, práve v tomto úseku sa oplatí nachvíľu spomaliť. Veď bajk nemá byť len o kilometroch, ale hlavne o zážitkoch!
Dosť bolo rečí. Je na čase utiahnuť si prilbu, sedlo dať dole a užiť si v celku dlhý terénny zjazd. Ten sa končí úzkym chodníčkom s pár vlnami a malými skokmi.
Dostávame sa na Vlkolínske lúky, rázcestie viacerých turistických i cyklotrás, kde máme na výber z dvoch alternatív. Buď vystúpať kúsok po asfalte a zamieriť do bikeparku Malinô Brdo, na malú ochutnávku miestnych trailov, alebo sa pustiť presne opačným smerom, popod Sidorovo a Vlkolínec dole. Po letmom pohľade na hodinky a triezvom zhodnotení zostávajúcich síl, nakoniec volíme kompromis - kombináciu oboch možností. Vieme, že to bude bolieť, ale odolať sa nedá! O tom však až niekedy nabudúce.
Na záver musím už len upozorniť, že kto raz zažil prechod týmito nádherne tvarovanými malebnými hoľami, s ustavičnými ďalekými výhľadmi na okolitú panenskú prírodu, je vysoko pravdepodobné, že sa sem bude pravidelne vracať...