Vianoce - sviatky radosti a pokoja. Síce nádherná myšlienka s nesmrteľným posolstvom, ale čo z toho, keď sme ju my - ľudia, utopili v spoločnosti postavenej na materiálnych hodnotách?
Nervozita, sklesnuté tváre a slalom – ala Petra Vlhová, medzi plnými nákupnými košmi bol poslednou kvapkou. Stačilo, ideme na hory, s odhodlaním aspoň z časti naplniť pôvodnú myšlienku Vianoc. Zbalení a pripravení na všetko, vyrážame na legendami opradenú Babiu Horu.
3/4 hodina zabitá v Tescu to vyriešila za nás. A to sme išli kúpiť iba chleba...
Babia hora, najvyšší vrch Oravských Beskýd /1725 m n.m./, je označovaná za matku zlého počasia. To tu vládne vraj až 200 dní v roku...
Rozbahnenou Hviezdoslavovou alejou "len pre peších", sa vnárame do ticha lesa. Pokiaľ nestretneme traktor...
V októbri tohto roku dokončili náučný chodník zo Slanej vody na Babiu horu. Výsledkom viac ako 900 tisícovej investície /v EURách/ sú aj dve rozhľadne s ďalekohľadom...
Ďalekohľad ponúka výhľad na hrebeň Západných Tatier...
Slnečné lúče predierajúce sa pomedzi vysoké, štíhle smrečiny, sú príjemným bonusom...
Podobných prístreškov je na Babej hore viac. Ak dobre rátam, celkovo sme videli tri...
Pri každom z nich je prameň s vodou...
Na prvom snehu stretávame aj prvých ľudí. Idú však opačným smerom, ako my...
Babia hora stojí celkom samostatne a preto zachytáva veterné prúdy od Atlantického oceánu. Jednoducho, ak nefučí, je to zázrak!
Naštastie je na vrchole vybudovaný ochranný val, kde schovaní v závetrí obliekame na seba všetko, čo máme...
Moc to nepomáha, vietor je fakt brutálny...
Dašu posielam - choď sa odfotiť s mesiacom. Nedomyslel som však, že na hrane bude mať kvôli vetru problém spraviť dva kroky...
Koncom júla bolo možné na oblohe sledovať tzv. modrý mesiac, koncom septembra zase “krvavý mesiac” a tentokrát nás privítal “studený mesiac”...
Toto je naša predstava o sviatkoch radosti a pokoja...
Zapadá slniečko za vysokú horu...
Noc sme chceli stráviť na vrchole, ale stan nedokážeme v tom vetre postaviť ani za valom, preto zostupujeme k najbližšiemu prístrešku...
To je ono. Naše útočisko pár výškových metrov pod vrcholom...
Minule sa nám niekto smial, že máme malý stan. Teraz sa smejeme my, lebo sme ho postavili aj vo vnútri prístrešku...
Večera pri čelovke na horách chutí najlepšie...
Niekedy sa máme síce v stane problém pohnúť, ale aspoň ho rýchlo vydýchame a viac sa na seba pučíme...
Po Večerníčku ideme spať. Dobrú noc...
Okolo polnoci chcem fotiť hviezdy. Je však taká hmla, že nevidím ani na dva kroky...
Našťastie ráno je všetko úplne inak...
A takýto máme výhľad z našej spálne...
Celý tatranský hrebeň ako na dlani...
Pri stúpaní na vrchol, čelovkami ticho krájame tmu...
Veselé Vianoce...
Najkrajší darček od Babej hory - úplné bezvetrie...
Do nekonečna a ešte ďalej...
Na Vianoce by nemal byť nikto sám a nám to tiež nehrozí...
Preto sa posúvame o kúsok ďalej...
A s horúcim čajom v rukách, netrpezlivo čakáme na východ slnka...
Východ slnka je vždy ako malý zázrak, ktorý nás nikdy neprestane fascinovať...
Keď sa dosýtosti nabažíme, vraciame sa späť k prístrešku...
Na takomto mieste by som chcel mať na staré kolená chatu...
A zasa do tej hmly...
A na záver prichádza zaslúžená odmena. Grilovaný pstruh so šalátom, sa po dvoch dňoch na horách, rozhodne neodmieta...
Keďže sme celý rok poslúchali, čakalo nás pod stromčekom takéto prekvapenie...