Moja pokazená prehadzka nás dokopala vyraziť na hory pešo. A keď pešo, tak niekde, kde sme ešte neboli. A keď niekde kde sme ešte neboli, tak aspoň na jednu noc! A ako sme sa mali? Táto pesnička je lepšia ako tisíc slov!
Tak si to vypeckuj a pozri fotky. No proste, najkrajšie sny o slobode a láske sa nám snívajú zásadne na horách...
Keď vyrážame z domu, na diaľnici veselo prší. Predpoveď ale hlási zlepšenie, takže veríme...
Začiatok tradične blatistý, ako je zvykom v takmer každom slovenskom pohorí...
Ani Veľká Fatra sa nevyhla ťažbe...
Cestu nám križuje stádo jeleňov, inak nikde ani nohy...
Spoza mračien začína nesmelo vykúkať zubaté slnko...
Ruch zostal v dolinách, to ticho až bolí...
S výškovými metrami sa otvárajú výhľady na centrálny hrebeň Veľkej Fatry, ale sedieť sa nedá dlho...
Rozmŕzajúca srieň nám zo stromov kvapká priamo za krk...
Takže pridávame do kroku a kocháme sa až na voľnom priestranstve...
Luxusný salaš zíva prázdnotou...
Na prvý sneh narážame až vo výške okolo 1000 m.n.m...
Ale sú to skôr zvyšky, ako súvislá vrstva...
Mraky nad horizontom sa roztrhali, čo je dobré znamenie pred blížiacim sa západom slnka...
Krása. Nemám viac čo dodať...
Kde postavíme stan?
Najrovnejšie sa nám to zdalo hneď veďla vrcholovej cedule...
Už naobliekaní čakáme na západ slnka...
Dobrá termoska a teplý čaj v nej je základ. A tvarohový koláč už len bonus...
Mysleli sme si, že mraky nasvieti trochu viac, ale potešila aj takáto dúhová obloha...
A keď zapadlo slnko...
Zaliezli sme do stanu. Bolo asi 17:00...
O 21:00 som len tak vykukol, či sú nejaké hviezdy a nestačil sa čudovať...
Mraky rozfúkalo a nad nami sa objavilo obrovské nebo s miliónmi hviezd, zdanlivo stvorené len pre naše potešenie...
V noci sa zdvihol vietor a do rána sa poriadne ochladilo. Všetko zamrzlo, našťastie okrem nás...
Zamrzol aj stan a zmrnutý zostal vykrivený v smere, ktorým fúkal vietor...
Vyliezam z teplého spacáku a v tichosti čakám na východ slnka...
Dašu nemám to srdce vytiahnuť do tej kosy. Fučí a odhadom je možno -10 °C...
Nie som ale sám, spoločnosť mi robia štebotajúce vtáky, čakajúce, podobne ako ja, na hrejivé lúče slnka...
Toto je ten správny čas, aby som vytiahol Dašu...
No poď, poď si to užiť...po 15 hodinách ležania v stane, je to celkom dobrá zmena, nie?
Selfíčko na záver a vyrážame späť...
Slnko nad hlavami, v dolinách inverzia. No kto už by sa len ponáhľal...
Prvý tohtoročný zimný bivak máme za sebou a ďalšie pred nami. Noc na horách má vždy neopakovateľné čaro, pre ktoré sa zmierime so zimou aj nepohodlím. Sloboda, láska, zážitky. To sú veci, pre ktoré sme to ochotní robiť opakovane...