Tam kde končí asfalt, začína sloboda! Týmto heslom sa riadim na svojich bajkových výletoch. Ale s bajkom ktorý vám nič neodpustí a nedovolí vychutnať si jazdu /hlavne dole kopcom/ naplno, nie je pôžitok z bajkovania úplný. Preto som nemohla v sobotu ráno ani dospať a plná očakávania som sa tešila na prvú testovaciu jazdu na novučičkom Dema Torre.
Na oblohe ani obláčik, posledný víkend leta s tropickými teplotami pred nami, tak načo sedieť doma? Na rozohriatie si vyberáme ľahko dostupnú trasu cez moju obľúbenú Kalváriu, okolo pyšného Veľkého Manína do Manínskej Tiesňavy, Vrchteplej a cez moto traily do Bodinej. A späť samozrejme.
Po krátkom, ale výživnom stúpaní sa pred nami otvárajú prvé výhľady s v diaľke sa črtajúcim hrebeňom Lúčanskej Malej Fatry. Kľak – ako jeden z najkrajších výhľadových kopcov je síce zahmlený v opare, ale komu to vadí? Slovensko a Považie obzvlášť, je jednoducho krásne!
Ideme na istotu. Hoci husté lesy Veľkého Manína ponúkajú viacero trailov vhodných na otestovanie celo odpruženého bajku, nulové značenie nie je veľmi „strangers friendly“. Preto si pred výjadzom do týchto končín poriadne preštudujte mapu.
Strážovské vrchy sú známou zásobárňou pitnej vody. Chlórová - z vodovodu napustená - z hydrovakov von - ľadová, ale skvelo chutiaca dnu. Po ceste míňame celkovo šesť studničiek, niektoré sú v dôsledku suchého leta vyschnuté, ale tá pred vrchteplanským družstvom je naozaj parádna. Voda z nej je taká studená, že si do nej dokážem ponoriť ruku doslova iba na pár sekúnd.
Nad Vrchteplou stretávame troch Čechov s ktorými debatujeme na tému, či je hanba tlačiť do kopca. Juro to zabíja sloganom ako z motivačného plagátu – hanbou je zostať doma, nie tlačiť!
Ale vieš čo prichádza po každej cete do kopca? No predsa zjazd! A o ten nám predovšetkým ide, preto púšťame brzdy a nechávame sa strhnúť rytmusom zväčša kamenitého podkladu poľných ciest.
Síce nemám motorkárov v lesoch rada, niekedy sa ale na cestách od motoriek dá slušne vyblázniť. Preto opúšťame cyklo značku, na ktorú sme sa vo Vrchteplej napojili a do Bodinej klesáme mimo značky, o to však zábavnejšie. Úzke chodníky a ostro rezané zákruty – to nás baví – lebo toto je pravý trail bajking, toto je tá sloboda, spomínaná v úvode.
Hotovo. Dema Torre je môj prvý celo odpružený bajk a nebudem to skrývať, mám z neho veľkú radosť. Porovnávať ho s hardtailom, ktorý som jazdila pred ním, nemá cenu. Je to neporovnateľne lepšie, jazda je úplne o inom. A ak budeš niekedy váhať či celo odpružený alebo hardtail, zvažuj predovšetkým podľa štýlu jazdy. Na výlety po asfalte a poľných cestách ti stačí pevná kostra, ale do hory, na traily, do miest kde zažiješ to pravé potešenie z jazdy – jednoznačne celo odpružený. Lebo vieš ako – tam kde končí asfalt.......ale to by som sa už príliš opakovala...
