RumunskoPo prvej časti, venovanej pohoriu Maramureš celý príbeh čítaj tu sa presúvame do 60 km vzdialenej Rodny. Prečo práve sem? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Pretože tam kde končí Maramureš, tam začína Rodna - a to doslova. Ale hlavne preto, lebo Rodna je považovaná za jedno z najkrajších pohorí v celých Karpatoch.
Už noc v stane v podhorí, s úžasným západom slnka nad hrebeňom Maramurešu dáva tušiť, že nás v najbližších dňoch čaká to najkrajšie divadlo.
Na večer zastavujeme pri malom prístrešku, varíme, ako správnym Slovákom nemôže chýbať slanina a cibuľa.
A takto to dopadne, keď si zabudnete kúpiť benzín a použijete do benzínového variča naftu. Len kopec dymu, oheň žiadny a všetko špinavé. Tú trochu slaniny sme opekali asi 1/2 hodinu.
Neskôr, s pivom v ruke, pozeráme jediný kanál, ktorý tu vysiela. Ale že hrajú parádne, presne na našu nôtu...
Aj Rumunsko sa rýchlo mení, čo bola včera nedotknutá divočina, dnes je stavenisko. Zo sedla Prislop, zbalení na 2 – 3 dni na horách, lebo nevieme koľko času tam strávime, stúpame na hrebeň.
Na Rodnu som sa veľmi tešil, vedel som, že je to jedno z najkrajších pohorí v Rumunsku a od začiatku sa to potvrdzovalo.
Už po pol hodine sa dostávame do úžasného farebného sveta, sveta plného kvitnúcich rododendronov.
Našim prvým cieľom bol 2158 metrov vysoký Gargalau. Čo sme nepotrebovali, schovávame do kosodreviny a vyrážame.
Snehové polia, alebo občasné nesenie nás predsa nemôžu odradiť, horšie je, že sa schyľuje k búrke.
S príchodom na vrchol sa naozaj zaťahuje, ale napriek tomu pokračujeme na ďalší kopec - Vf. Omului /2134 m n.m./ - keď však začne mrholiť a v diaľke hrmí, chtiac nechtiac otáčame bajky a mierime späť. Búrku na hrebeni, s bleskami poletujúcimi nad hlavou, fakt neriskujeme.
Z rovnakej trasy, ktorou sme stúpali hore, sa razom stáva hravý trail, plný technických vložiek – presne ako to máme radi.
Ťažký, ale jazditeľný terén - volné šutre, skaly a tie výhľady...pridajte k tomu slušný sklon a je jasné, že toto je all-mountain bajking v jeho najčistejšej forme!
Zastavujeme až kúsok pod hrebeňom a rozkladáme tábor.
Po pár spadnutých kvapkách búrku nakoniec odfúklo, tak sa opäť štveráme na hrebeň, ktorý v lúčoch zapadajúceho slnka vyzerá ešte príťažlivejšie. Atmosféru dotvárajú aj mraky na horizonte a voľne sa pasúce kone v diaľke pod nami.
Nevieme sa tej krásy nabažiť a hoci poriadne fučí, vychutnávame si ju na všetky strany. Je to určite jeden z najkrajších momentov celého výletu. Presne tento typ zážitkov mám najradšej, také, o ktoré sa musíte pobiť, také, ktoré si musíte zaslúžiť!
Do stanu prichádzame až potme a po rýchlej večeri zaliezame do spacákov. Nový deň. Nové zážitky. Ráno sa vydávame presne na opačnú stranu ako včera.
Nemáme žiadny presný plán, ideme jednoducho tak ďaleko, ako nám to počasie a terén dovolí. Veci, ktoré nepotrebujeme dnes nechávame pre zmenu pod kameňom.
Úzkou kamenistou cestou stúpame na ďalší vrchol Galatului /2048 m n.m./. Krátke zjazdy striedajú dlhé úseky tlačenia, ale nám to vôbec nevadí. Počuješ? Čo? Nič a o to ide. Sme úplne sami, už druhý deň sme nestretli ani nohu.
Dostávame sa až pod vrchol Puzdrelor /2189 m n.m./, keď sa obloha zasa začína zaťahovať. Terén ďalej je vhodný skôr na turistiku ako bajk, tak nám nezostáva nič iné, len to opäť otočiť. Keďže sme viac tlačili, ako sa viezli, je pred nami dlhočizný zjazd späť do „základného tábora“. Príjemný, technický flow a celková hravosť chodníka nemá ďaleko k čistej radosti!
Po návrate do tábora balíme všetky veci, ešte posledný pohľad na hrebeň a vyrážame späť k autu. Hodina dole kopcom, cez rododendrony, kosodrevinu, potok, kamene. A aj keď si dole necítime ani ruky, ani nohy, sme vyškerení od ucha k uchu a spokojní, ako už dávno nie.
Rodna je naozaj krásne pohorie, doslova nás očarila a aj keď nie je typicky bajkerským pohorím, človek ju musí proste milovať. Pocit slobody, túlanie sa v nádhernej prírode, nekonečné horské obzory, noci plné miliónov hviezd, drina pri výstupoch a odmena v podobne nekonečných trailov - to je naša predstava o šťastí...
V najbližšom meste hľadáme net, našťastie OMV to istí. Nie, že by sme nevedeli bez neho vydržať, hohó, to nie, ale chceme skontrolovať počasie v ďalšej lokalite – v transylvánskych Alpách, v pohorí Bucegi. Ako sa sme sa mali tam, sa dozviete nabudúce...
