RumunskoPo prvej časti, venovanej pohoriu Maramureš celý príbeh čítaj tu a druhej venovanej pohoriu Rodna celý príbeh čítaj tu sa za ďalšími trailami presúvame do Transylvánskych Álp, hôr ležiacich uprostred karpatského oblúka, ktoré sú známe hlavne kvôli osobe Vlada Ţepeşa - „krvilačného“ lorda Drakulu.
Čakal nás 400 km presun, pôvodne sme si mysleli, že to dáme ešte v ten deň, ale omyl. Keď vzdialenosť blížiacim sa večerom akosi neubúda, začíname hľadať nejaké vhodné miesto na nocovanie.
V diaľke vidím pekné lúky, tak mierime k nim. Stan rozkladáme na najvyššom bode kopca, nech si užijeme trochu romantiky so zapadajúcim slnkom.
Ešte predtým, ako ideme spať, prichádza majiteľ lúky, Dumitru – našťastie mu nevadí, že tu stanujeme a keď poviem, že sme zo Slovenska, debata nemá konca kraja. Chlapík bol na Slovensku, v Tatrách, v Bratislave, má 4000 oviec a autá chodí kupovať do Nemecka. Toto všetko som sa dozvedel a pritom sme si vôbec nerozumeli – on hovoril po rumunsky, ja mixom všetkých jazykov, ktoré ma práve napadli.
Ráno sa balíme, ale nemôžeme nájsť kľúče od auta. Nakoniec zistíme, že boli celú noc strčené vo dverách, máme ďalší dôkaz, že naša Felícia je skvelé cestovateľské auto. Môžete nechať kľúče vo dverách a ráno nájdete všetko presne tak, ako ste nechali...
Do Busteni prichádzame až okolo obeda, tu už poznať, že to nie je to to vyľudnené, divoké horstvo zo severu krajiny, aj sem zavítali moderné turistické hotely s nákupnými domami, lanovkami a množstvom ľudí. Vyzerá to tu ako v nejakom Alpskom stredisku...
Jednu lanovku chceme využiť, ale pre silný vietor už dnes nepremáva. Do toho začína pršať a tak sa pakujeme za mesto, na ďalší bivak. Nenašli sme nič lepšie, iba plac vedľa rieky, medzi železnicou a hlavnou cestou. Ale sme radi aj za to, aspoň dospávame, čo sme minulé noci zameškali.
Ráno je krásny deň, smerujeme na lanovku, ale tá zasa nepremáva – vraj pre silný vietor. Nezostáva nám nič len čakať. Po hodine čakania, keď nemáme žiadne info, či lanovka pôjde a odmietli sme už desiatich kšeftárov, ktorí ponúkajú vývoz na hrebeň jeepmi, snorím, vyzvedám a zisťujem, že vo vedľajšej dedine je ďalšia lanovka. Nikto však nevie, či premáva.
Risk je zisk, my sme to riskli a dobre sme urobili. Iba o 5 km ďalej lanovka v pohode chodí, dokonca je výrazne lacnejšia ako tá v Busteni, takže sa na hrebeň dostávame úplne bez námahy.
Spočiatku ideme po trávnatej náhornej plošine, vôbec to nevyzerá, že sme 2000 metrov vysoko. Pristavujeme sa pri starom futbalovom ihrisku, na ktorom vraj trénovali hráči pred MS v Mexiku 1986. V Bucegi je viacero chát, ale platí to isté čo všade – čím ďalej od lanovky, tým menej ľudí. Stojíme aj pri asi najväčšej atrakcií tohto pohoria – kamennom útvare, ktorý pripomína slávnu egyptskú Sfingu.
Bucegi je síce najnavštevovanejšie rumunské pohorie, ale oproti našim horám totálne opustené. Po úzkej kamenistej ceste, meter po metri, smerujeme k najvyššiemu cieľu našej cesty, chate vo výške 2505 m n.m. na vrchol s názvom Omul. Je to zároveň najvyšší bod, ktorý sme počas putovania po Rumunsku dosiahli.
Chata na vrchole zíva prázdnotou, za pár korún si dávame polievku a super sladký čaj. Polievka spravila dobre mne, aj mojim črevám a to až tak, že musím vyhľadať latrínu.
Hľadám, hľadám až nájdem niečo podobné našej latríne. Otvorím dvere a z vnútra vyletí brutálny roj múch. Zostal som zaskočený, ale vravím si – nebuď fajnovka! Tak stiahnem gate, ale ešte ich nemám ani po žrde a všetky muchy sú na mne. To bolo trochu moc, chata - nechata, latrína – nelatrína, na lúke to bolo príjemnejšie a s lepším výhľadom.
Posilnení vyrážame striedavo hore dole, po kamenistom teréne a horských lúkach. Slnko je ešte vysoko, takže sa nemáme kam ponáhľať a snažíme sa čo najviac si užiť ten parádny pocit slobody, ktorý prichádza s objavovaním nových miest.
Aj keď niekedy to objavovanie trochu bolí – napr. pri 3/4 hodinovom predieraní sa kosodrevinou.
Pôvodne sme chceli zostať spať na chate na Omule, ale biker, ktoré sme stretli na parkovisku, nám odporučil útulňu. Vraj ju z diaľky neprehliadneme. A mal pravdu, veď posúďte sami.
Keď otvoríme dvere, vzápätí ľutujeme, že sme karimatky nechali v aute.
Vnútro útulne pripomína sklad, pričom sa spí v regáloch na holých drevotrieskových doskách. Našťastie je tam niekoľko starých kusov polystyrému, ktorý si dávame pod seba.
Ráno, celý otlačení, pokračujeme po červenej značke. Kým v Maramureši neboli značky skoro žiadne, tu je ich neúrekom. Hneď na úvod nás poteší perfektný singláč, ktorému dominujú biele vápenité zlepence. Cítime sa ako v krajine Apačov a čakáme, kedy spoza skál pricvála Vinnetou. Jediné čo k nám však „cvála“ sú kravy a ovce.
Ideme hlavne smerom dole, brzdy dostávajú zabrať, preto si robíme prestávky – raz na desiatu, raz na doplnenie vody. Míňame ďalšiu útulňu, nejaké salaše a dostávame sa z hôr do údolia, ktorému dominuje jazero s blankytne modrou vodou. Vyzerá to tu ako niekde v kanadskom Whistleri, úžasne modré jazero učupené medzi horami.
Stretávame druhú bajkerku, slečnu, ktorá sa čuduje, načo sme sem prišli, keď aj doma máme kopec podobných hôr? Odpoveď je jasná - iba keď človek cestuje a spoznáva nové miesta, nové krajiny, môže si vážiť to čo má doma!
Bucegi nesklamalo. Nebolo síce také fotogenické ako Rodna, ale zase najbajkovejšie, plné singlov a len s minimom miest, ktoré bolo treba tlačiť. A hlavne, aj vďaka lanovke, sa oveľa viac išlo dole, ako hore! Náš trip po Rumunsku uzavrieme v pohorí Apuseni, ale to až niekedy nabudúce...
