Podporte nás

Malým autom za veľkými zážitkami

13.11.2016

To ste boli fakt Felíciou? Takým črepom? A ako ste sa tam dokázali zmestiť? Túto otázku sme počúvali tak často, že som sa k tomu rozhodol napísať pár riadkov. Toto je príbeh, ako si malé auto našlo cestu k našim srdciam a ako sme sa spolu vybrali za veľkými zážitkami...

Gusta, ako Feldu voláme, sme zdedili asi pred troma rokmi. V celej rodine nebolo nikoho, kto by sa jej ujal a Daša ju zo sentimentálnych dôvodov nechcela predať. Takže nám prischla. 

Mali sme Nissana, ktorý predsa nebude sedieť v kúte, keď je novší, krajší, reprezentatívnejší. Takže Gusto prvú zimu len stál na parkovisku a čakal na svoju šancu. A dočkal sa jej. Jedného hmlistého rána sa Nissan proste rozhodol nenaštartovať. A tým sa to celé začalo. Ak sme chceli niekam ísť, museli sme nakopnúť Feldu. Prisahal by som, že v tom momente, keď som sa k nej otočil, na mňa žmurkla. Aj po pol roku státia naskočila na prvú šupu, stačilo dofúkať kolesá a vyraziť. 

Tak sme ju začali občas využívať, keď už bola natankovaná. Teda, aby som bol presný – začali sme si na seba zvykať, romantika išla bokom. Potom, ako nás nechala na Bikefeste v Kálnici, ako sme ju v Malej Fatre nemohli naštartovať a v Pieninách zháňali po celej dedine niekoho, kto má štartovacie káble, som sa zaprisahal, že jedno auto pôjde z domu. A aj išlo – hádajte ktoré...

Nová baterka, rozvody, tesnenia na motore, ložiská vo všetkých kolesách, pneumatiky z bazošu, oprava štartéra a kopec ďalších múch sme vychytali pri prvých dlhších cestách. Investícia niečo ľahko cez kilo a zrazu sa vozíme bez poruchy. Na aute, ktoré má spotrebu okolo štyroch litrov na 100 a do sveta vysiela signál – mňa proste nechceš!

Prvá skúška

Minuloročné Rumunsko bola prvá vážnejšia previerka. Vedeli sme, že Gusto bude niekoľko dní odstavený na flekoch, kde srnky dávajú dobrú noc a že musí pôsobiť nenápadne. Žiadne nálepky, žiadna provokácia. Tak veľmi sme sa snažili všetko zabezpečiť, až sme hneď prvý deň nechali otvorený kufor. Našťastie nám nič nezmizlo a teraz je z toho celkom funny historka.

Nasledovali Alpy. Tam už to bolo o inom. V načančaných strediskách pôsobil Gusto všelijako, len nie nenápadne. Podobné auto tu videli naposledy niekedy v deväťdesiatych rokoch a keď sa objaví teraz, majú sa všetci na pozore – väčšinou z neho vyskáču pričmudnutí spoluobčania a miznú kvetináče z balkónov.

Ale dali sme to so všetkou gráciou, ako sa patrí. V noci stanovanie na pláckoch za dedinou, alebo opustených parkoviskách - podľa toho, čo bolo po ruke a cez deň zábava v bikeparkoch.

40 000 km za dva roky

Čechy, Poľsko a tisíce km za trailami po Slovensku. Áno, chápeš to dobre. To, čo pridáme na web, je iba zlomok z toho, čo reálne za rok najazdíme. Dôvody poznáš. Najväčšia haluz ale je, že krajín, kde by mala Felda akože „spoľahlivo zapadnúť“ postupne ubúda. Presvedčili sme sa o tom v lete na Balkáne.

Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Kosovo, Macedónsko a Albánsko sa po vojnových udalostiach pozvoľna stavajú na nohy a sú výzva, akých je v cestovaní po Európe už veľmi málo. 100 percentne tu platí - čím odľahlejší kraj, tým príjemnejší ľudia.

Dali sme skontrolovať Gusta, zbalili sa....že ako? Minimalisticky a funkčne. Na spodok kufra dva boxy s jedlom /hlavne kopec slaniny a cesnaku/, vedľa nich dva kanistre s vodou, všetko prikryť starou dekou a na to bajky. Stačí zhodiť presné koleso, kostry obaliť molitanom, aby sa pri otrasoch neobíjali a za sedačky napakovať oblečenie, spacáky, stan.

Prvé kilometre a prvé nóbl autá nás vyviedli z ťažkého omylu, že zapadneme. Neskôr, keď spolu s nemeckými dovolenkármi stojíme v kolóne na hraniciach, dobehne týpek s flaškou okeny. Ten, čo bez opýtania striekne trochu na predné sklo a chce prachy, lebo okno neumyje. Prečo obišiel práve nás, vysvetľovať netreba. 

V horách to bolo o dosť lepšie. Tam aj čas plynie trochu inak. Pomalšie. Nikto sa neponáhľa a na všetko je dosť času. Parkujeme kde chceme, spíme ako nás napadne - ale na albánske cesty by som nové auto nezobral. 

Už chápeš prečo Feldou? No jasné - lebo na aute nezáleží, dôležití sú ľudia v ňom. Hlavne nesedieť doma, roky pribúdajú, aj nám, aj Gustovi a donekonečna sa to ťahať nedá. Zatiaľ nás to ale baví a je mi úplne u riti, čo si kto o tom myslí. Lebo sveta, ktorý sme si okolo seba vystavali sa nedá nabažiť. Nedá, lebo ten svet je tak neuveriteľný, že mu musíš uveriť... 

Páčil sa ti článok? pošli ho do sveta

Zdieľať na Facebooku Zdieľať na Twitteri