To ste boli fakt Felíciou? Takým črepom? A ako ste sa tam dokázali zmestiť? Túto otázku sme počúvali tak často, že som sa k tomu rozhodol napísať pár riadkov. Toto je príbeh, ako si malé auto našlo cestu k našim srdciam a ako sme sa spolu vybrali za veľkými zážitkami...
Gusta, ako Feldu voláme, sme zdedili asi pred troma rokmi. V celej rodine nebolo nikoho, kto by sa jej ujal a Daša ju zo sentimentálnych dôvodov nechcela predať. Takže nám prischla.
Mali sme Nissana, ktorý predsa nebude sedieť v kúte, keď je novší, krajší, reprezentatívnejší. Takže Gusto prvú zimu len stál na parkovisku a čakal na svoju šancu. A dočkal sa jej. Jedného hmlistého rána sa Nissan proste rozhodol nenaštartovať. A tým sa to celé začalo. Ak sme chceli niekam ísť, museli sme nakopnúť Feldu. Prisahal by som, že v tom momente, keď som sa k nej otočil, na mňa žmurkla. Aj po pol roku státia naskočila na prvú šupu, stačilo dofúkať kolesá a vyraziť.
Tak sme ju začali občas využívať, keď už bola natankovaná. Teda, aby som bol presný – začali sme si na seba zvykať, romantika išla bokom. Potom, ako nás nechala na Bikefeste v Kálnici, ako sme ju v Malej Fatre nemohli naštartovať a v Pieninách zháňali po celej dedine niekoho, kto má štartovacie káble, som sa zaprisahal, že jedno auto pôjde z domu. A aj išlo – hádajte ktoré...
Nová baterka, rozvody, tesnenia na motore, ložiská vo všetkých kolesách, pneumatiky z bazošu, oprava štartéra a kopec ďalších múch sme vychytali pri prvých dlhších cestách. Investícia niečo ľahko cez kilo a zrazu sa vozíme bez poruchy. Na aute, ktoré má spotrebu okolo štyroch litrov na 100 a do sveta vysiela signál – mňa proste nechceš!
Minuloročné Rumunsko bola prvá vážnejšia previerka. Vedeli sme, že Gusto bude niekoľko dní odstavený na flekoch, kde srnky dávajú dobrú noc a že musí pôsobiť nenápadne. Žiadne nálepky, žiadna provokácia. Tak veľmi sme sa snažili všetko zabezpečiť, až sme hneď prvý deň nechali otvorený kufor. Našťastie nám nič nezmizlo a teraz je z toho celkom funny historka.
Nasledovali Alpy. Tam už to bolo o inom. V načančaných strediskách pôsobil Gusto všelijako, len nie nenápadne. Podobné auto tu videli naposledy niekedy v deväťdesiatych rokoch a keď sa objaví teraz, majú sa všetci na pozore – väčšinou z neho vyskáču pričmudnutí spoluobčania a miznú kvetináče z balkónov.
Ale dali sme to so všetkou gráciou, ako sa patrí. V noci stanovanie na pláckoch za dedinou, alebo opustených parkoviskách - podľa toho, čo bolo po ruke a cez deň zábava v bikeparkoch.
Čechy, Poľsko a tisíce km za trailami po Slovensku. Áno, chápeš to dobre. To, čo pridáme na web, je iba zlomok z toho, čo reálne za rok najazdíme. Dôvody poznáš. Najväčšia haluz ale je, že krajín, kde by mala Felda akože „spoľahlivo zapadnúť“ postupne ubúda. Presvedčili sme sa o tom v lete na Balkáne.
Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Kosovo, Macedónsko a Albánsko sa po vojnových udalostiach pozvoľna stavajú na nohy a sú výzva, akých je v cestovaní po Európe už veľmi málo. 100 percentne tu platí - čím odľahlejší kraj, tým príjemnejší ľudia.
Dali sme skontrolovať Gusta, zbalili sa....že ako? Minimalisticky a funkčne. Na spodok kufra dva boxy s jedlom /hlavne kopec slaniny a cesnaku/, vedľa nich dva kanistre s vodou, všetko prikryť starou dekou a na to bajky. Stačí zhodiť presné koleso, kostry obaliť molitanom, aby sa pri otrasoch neobíjali a za sedačky napakovať oblečenie, spacáky, stan.
Prvé kilometre a prvé nóbl autá nás vyviedli z ťažkého omylu, že zapadneme. Neskôr, keď spolu s nemeckými dovolenkármi stojíme v kolóne na hraniciach, dobehne týpek s flaškou okeny. Ten, čo bez opýtania striekne trochu na predné sklo a chce prachy, lebo okno neumyje. Prečo obišiel práve nás, vysvetľovať netreba.
V horách to bolo o dosť lepšie. Tam aj čas plynie trochu inak. Pomalšie. Nikto sa neponáhľa a na všetko je dosť času. Parkujeme kde chceme, spíme ako nás napadne - ale na albánske cesty by som nové auto nezobral.
Už chápeš prečo Feldou? No jasné - lebo na aute nezáleží, dôležití sú ľudia v ňom. Hlavne nesedieť doma, roky pribúdajú, aj nám, aj Gustovi a donekonečna sa to ťahať nedá. Zatiaľ nás to ale baví a je mi úplne u riti, čo si kto o tom myslí. Lebo sveta, ktorý sme si okolo seba vystavali sa nedá nabažiť. Nedá, lebo ten svet je tak neuveriteľný, že mu musíš uveriť...
