Cestovanie je už taká pridaná hodnota k trailom. Umožní spoznať veci, ktoré by sme v hoteli nezažili. Drsné pobrežie, pokojné vinice, olivové háje alebo fascinujúce staroveké ruiny. A cestovanie po Cypre nás školí v tom, ako spomaliť, v živote, nie na trailoch samozrejme, hodiť sa do klídku, nič neriešiť a len si užívať. V prvej časti sme navštívili tri lokality, v pláne sú ďalšie dve.
Prvú časť čítaj -> TU
Nový deň, nové pohorie. Na túto zastávku sme sa obzvlášť tešili - pohorie Machairas podľa videí vyzeralo fakt dobre. Veľa dlhých technických trailov s jedinou, malinkou nevýhodou - keď si ich chcete niekoľkokrát zopakovať, musíte výšľapať späť poriadnou okľukou asfaltovými serpentínami, ktoré nám len autom zabrali asi 30 minút. Prezident im tu vraj sľúbil lanovku, ale to len kecal, ako nám hovoril jeden z lokálov, ktorí to riešia po svojom. Jedno auto nechajú na konci trailu, druhým sa vyvezú na začiatok a potom sa preň vrátia. My máme iba jedno, takže buď niečo stopneme alebo sa musíme uspokojiť s dopravným prostriedkom, čo sme dostali zadarmo, keď sme prišli na svet - haxňami.
Prvý trail s celkom "jednoduchým" názvom "Kionia to Mantra tou Kampiou" nám doslova vyrazil dych. Nie svojou náročnosťou, ale prostredím, ktorým sa prediera - chvíľu si pripadáme ako v pralese a chvíľu ako niekde v Afrike.
Úzky chodník je zdrojom neutíchajúcej zábavy, snažíme sa krotiť vášne, čo sa mi veľmi nedarí, preto som sa v závere - pobláznený adrenalínom, vyváľal v prachu. Pár škrabancov a modrín na riti za tú srandu ale rozhodne stálo.
Desať kilometrov utieklo ako voda, teraz rýchlo na ďalšiu rundu. "Na Cypre má každý na všetko kopec času, hrozné miesto na podnikanie, ale o to lepšie na odpočinok" - dozvedám sa od mladého architekta, ktorý ma zviezol k autu. Má s čím porovnávať, niekoľko rokov pracoval v Holandsku a je toho názoru, že radšej menej peňazí, ale viac kľudu. Nedivíme sa mu, tiež to máme tak...
Ako druhý v poradí skúšame miestnu legendu - Kakokefalos trail. Teraz už môžem povedať, že je to typický predstaviteľ tunajších trailov. Chvíľu v pohode, úplne easy a potom príde sérka ťažších sekcií. Kakokefalos ich má tak akurát - ani veľa, ani málo a v kombinácii s unikátnou vegetáciou vytvára krásny kontrast s modrým morom na obzore.
To isté platí aj o traile Thanos, ktorý je menej technický a u domácich o dosť obľúbenejší. Úvod evokuje jazdu v tobogane - naľavo hustá vegetácia, napravo výrazne strmý svah a ty vidíš len lajnu pred sebou - stačí pustiť brzdy a letéééť! Najviac nás bavil záver pripomínajúci bikepark. Niekoľko klopeniek, skokov a vĺn a mali sme o zábavu na dobrú hodinu postarané.
Stopovanie na Cypre celkom funguje, kde ale nič nejazdí, tam nič nestopneš, to je jasné. A hory sú v tomto hrozne zradné. Tak si šliapeme v pokoji hore kopcom, v tom teple sa nám po asfalte ani moc nechce, len tak zdvihnem ruku oproti idúcemu autu, skôr na pozdrav a ono zastaví. Na otázku - nepotrebujete niečo?, Len tak prehodím - áno, vyviezť hore. Jasné, máme auto, máme čas, žiadny problém... Čože? Ľudia na horách sú proste skvelí. A tiež sú veľkí fanúšikovia grilovania. Ale to, čo sa tu dialo na Veľkú noc predčilo aj naše najdivokejšie predstavy. Viac ako päť stoviek ľudí zabralo všetky voľné miesta na lúkach, parkoviskách, okolo ciest a slávili. S hudbou, s jedlom a s rodinami...
Ráno skúšame bezmenný trail okolo požiarnej kupoly na vrchole Kionia, čo pozorne stráži to nekonečné striedanie lesov a dolín. Výživný kamenistý hrebienok asi od polovice ešte pritvrdí a vytiahne ťažké sekcie, aj ako britva ostré switchbacky. Niektoré dávame až na druhýkrát, škoda, že trail končí úplne mimo všetkého a návrat späť na začiatok je dlhý.
No a posledné čo sme stihli, bol osem kilometrov dlhý trail, ktorý pôvodne začínal v koryte rieky. Predierame sa vnútrom skalného kaňonu, aby sme sa po vnorení do lesa napojili na Mantrou trail z prvého dňa.
Už žiadne fotenie - pustiť brzdy a poriadne sa oprieť do pedálov. Asi v polovici sa nenápadne oddeľuje ďalší trail, ktorý sme si na prvýkrát ani nevšimli.
Je viac surový, drsný, s občasnými prekvapeniami, keď treba z plnej rýchlosti brzdiť do prudkých zošupov. Toto nie je žiadna turistická cestička, ale čistokrvné nakopané enduro! Presne tak, ako to máme radi.
A potom sa spustil dážď. Nie, to už nebol dážď, nebo sa pretrhlo a voda padala z nekonečných výšin priamo na nás. Našťastie sme to sledovali z tepla auta a vedeli, že tak to malo byť.
Každý trip nám musí minimálne raz pršať. Nech sme kde sme. Vo Walese, v Tanzánii, v Izraeli, alebo napríklad na Cypre s 340 slnečnými dňami. Je to záruka, že všetko je tak nejako v poriadku. Aj tak sme už nemali nič na jedenie a tu v horách sú len malé dediny, kde sa nedá kúpiť nič. Stmievalo sa a na žltom nebi vyrástli lomené siluety starodávnych domov a moderných hotelov. Limasoll. Podľa mapy v telefóne sme našli nonstop pekáreň a rožky s mliekom zabrali na vlčí hlad zaručene aj tu...
Posledný deň sme vypadli ešte na pár hodín na prehliadku Akamasu - nejseverozápadnějšieho výbežku ostrova, ktorý je poslednou oázou málo dotknutej prírody. Tu pláže nepatria turistom ale hniezdiacim karetám a na útesoch pripomínajúcich známy Red Bull Rampage, sa dalo pekne vyblbnúť.
Navečer sa vraciame späť do civilizácie a všetko to kúzlo predošlých dní je razom preč - zostalo len typické letovisko. S pokojným svedomím môžeme skonštatovať, že Cyprus bude čoskoro mtb raj. Zatiaľ ho moc ľudí neobjavilo, ale vďaka vynikajúcej klíme je tu možné jazdiť po celý rok. Trailov síce zatiaľ poskromne, ale všetko čo sme za ten týždeň odjazdili nás neskutočne bavilo - sme sa asi zamilovali. Do opustených cédrových lesov, do 340 slnečných dní v roku, do ostrova, ktorého atmosféra je natoľko pokojná, že pre nás bola ako pád cez palubu civilizácie...
|