BulharskoÚvod bulharského tripu sa odohrával v pohorí Vitosha a v bikeparku Borovets celý príbeh čítaj tu
Cestovanie na vlastnú päsť nás baví. Žiadne presné plány, žiadne pravidlá, nikdy dopredu nevieš, kde skončíš. Raz spíme pri jazere, inokedy zamuchlaní v spacákoch vedľa auta alebo ako teraz - na zjazdovke kúsok od parkoviska. Netreba to moc riešiť a tešiť sa aj z mála.
Druhý deň v Rile začíname tam, kde sme predchádzajúci skončili - v centre strediska Borovets. Odtiaľ gondolou o 1000 metrov vyššie, pomedzi davy nemeckých dôchodcov až k chate Musala.
Nikdy predtým sme v Bulharsku neboli, ale nálepka s logom nášho projektu "Mountain Lovers" sa nad výčap chaty dostala aj bez nás. Okolnosti sú nám záhadou.
Všetko, čo malo nohy zostalo na pive, alebo smerovalo na Musalu, len my dvaja presne na opačnú stranu - pod Deno /2790 m n.m./. Traverz pripomínal tatranské chodníky, tlačenie striedalo nesenie a naopak.
V najvyššom bode, sledujúc úzku cestičku miznúcu v diaľke, nám začali tiecť slinky. Presne také, aké dokáže vyvolať len poriadny dezert. Bulharský dezert! 15 kilometrový zjazd, čo nesmrdí stereotypom.
Najskôr otvorený hrebeň s panorámou na celú Rilu, neskôr epický singel v kosodrevine, kde nevidíme nič len korene a kamene pred sebou, aby to celé vyvrcholilo - a teraz sa podrž - príchodom do bikeparku Borovets. Opäť volíme osvedčený trail "Need for speed" a dole na seba len nechápavo pozeráme, že čo sme to práve zažili. Najlepší trail v našich životoch? Dosť možné!
Sme späť pri aute, do batohu hádžeme teplejšie veci na večer a znova naskakujeme na gondolu. Pri hľadaní informácií o Bulharsku sme narazili aj na video so zjazdom z Musaly. Vyzeralo neodolateľne, ale veď vieš ako dokážu videá klamať. Preto celý čas riešime či - ísť alebo neísť - na Musalu /2 925 m n.m./ s bajkami. Postavení tvárou v tvár realite /a po krátkom prieskume terénu/ nakoniec cúvneme a bajky nechávame zamknuté na rovnomennej chate.
Urobili sme dobre? Nemali sme ich predsa len vziať? Chrobák v hlave hlodá, kým nevidíme v diaľke strechu horskej chaty Everest '84. Noc vo výške 2709 metrov stojí 14 leva /7 €/ na hlavu a postaršia chatárka je taká rada, že nestrávi ďalší večer osamote, že nám grátis servíruje čaj s rumom. Veci nechávame na izbe a celkom naľahko vyrážame na Musalu, užiť západ slnka v takmer troch tisícoch.
Po pol hodine sme hore. Len škoda, že výhľady a dojem z najvyššej hory celého Bulharska a Balkánu, pokazila meteorologická stanica, umiestnená priamo na jej vrchole. Posvätná hora všetkých Bulharov a oni tú postavia železnú opachu! Nechápem. Akoby nemali v okolí dosť iných kopcov, takže nakoniec sme radi, že bajky zostali dole. Ani ten zjazd by za moc nestál...
Na chate si ešte rozkážeme typickú bulharskú šošovicovú polievku a po pár panákoch s chatárkou ideme spať. Daša ma v noci budí, že jej je hrozná zima, že ani tri hrubé duchny ju nedokážu zahriať. Desať centimetrovými špárami do chaty fúka ľadový vietor a na vnútornej strane okien sa tvorí námraza.
Prebúdzame sa obklopení skalnatými štítmi, z toho pohľadu sa až krúti hlava. Hádžeme veci do batohov, lúčime sa s chatárkou, ktorej sme asi padli do oka, pretože nám na cestu pripravila desiatu a vyrážame. Z oblohy, odetej do všetkých odtieňov šedej, padajú prvé kvapky, od lanovky prúdia davy turistov, tak sa čo najrýchlejšie snažíme dostať späť k bicyklom.
Dažďu sme aj tak neušli. Našťastie to bola len prehánka a za 20 minút je vybavené. Keď sa úzky chodník zmenil na širokú zvážnicu, snažíme sa v mape nájsť nejaký únikový východ. Rozumej trail. Je tu, o pár stoviek metrov nižšie, ukrytý za širokým pásom červených malín. Ale najskôr tie maliny.
Po štvrťhodine hodovania sa pristaví nemecký turista, že čo robíme. Himbeeren. Was? Maliny,- ukazujem plnú hrsť, ktorá vo mne za pár sekúnd zmizne. Nesmelo skúsi jednu, dve a keď si za pár minút v malinčí robí selfíčka, radšej zdrháme...dreveným mostom cez priezračnú rieku, do kúzelného sveta machu a papradia.
Tichým lesom sa rozlieha len šušťanie našich kolies na spadnutom ihličí. Famózne, skvelé!
Takéto jazdenie by malo trvať večne. Každá rozprávka má svoj koniec, ale zvonec ešte nepočuť. Všetko zbaliť - vyrážame smer Pirin.
Mestečko Bansko je vstupnou bránou do pohoria a údajne najvyhlásenejšie bulharské lyžiarske stredisko. Okrajové časti plné cigošov, ale nepôsobia najprívetivejšie.
Nájsť miesto na kempovanie bol seriózny problém. Ale zvládli sme to a zašili sa pri rieke. Ja som vodič, Daša kuchár. Úlohy sú rozdelené a práve keď vylizujem ešus, spúšťa sa poriadny lejak. Oblohu križujú blesky, prší celú noc a šancu dostať sa do hôr pred desiatou, definitívne spláchlo. Tak sme sa aspoň poriadne najedli...
Nový deň, nový cieľ. Tým dnešným je chata Demyanitsa a 11 km dlhý chodník, ktorý podľa lokálnych zdrojov proste musíš ísť! Púšťame sa nenápadnou lesnou cestou, časom pribúda množstvo kameňov a zvyšuje sa sklon.
Po asi dvoch hodinách sme na chate, ale opäť začína pršať. Keď vidíme ten modror, čo sa sem ženie, posielame plány na pokračovanie do zabudnutia. Pred nami je už spomínaný trail, mokré kamene ale kĺžu ako sviňa a sú miesta, kde sa len držím a v duchu si hovorím - nech to bajk vyrieši za mňa. A čuduj sa svete, funguje to parádne - ani raz som sa nevytrel.
V lese je podklad o dosť suchší, že prší vôbec nevadí, pretože je na chodníku menej ľudí. Púšťam Dašu pred seba a s radosťou sledujem ako si to užíva - nevynechá žiadny kameň, aby si mohla skočiť, neobíde žiadny drop.
Sme len kúsok od auta, keď sa mrholenie mení v ďalšiu búrku. V rýchlosti pakujeme bajky, Jožka, náš kýblik plný ovocia a zeleniny z ohľaduplnosti vopchám za koleso - aby naň nepršalo - a samozrejme odchádzame bez neho! Celkom by som chcel vidieť výraz človeka, ktorý ho tam neskôr našiel :)
Jazdíme mestom, hľadáme wifi ale podľa predpovede nás nečaká nič, kvôli čomu sa oplatí zostávať. Dokupujeme zásoby piva a jedla /nie nevyhnutne v tomto poradí/ a smerujeme k ďalšej zastávke - pohoriu Rodopy. Ale o tom až v záverejčnej, tretej časti...
